Všetci poznáme výrok svätého Augustína: „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“ Málokto však vie, že tento známy výrok nie je úplný. Svätý Augustín totiž povedal: „Kto dobre spieva, dvakrát sa modlí.“
Kostol je v skutočnosti koncertnou sálou a svätci Katolíckej cirkvi sa nedeliaiba na mučeníkov, vyznávačov, panny či učiteľov Cirkvi, ale na soprány, basy, alty a tenory. Tí z nás, ktorým nebol daný tento dar a ktorých spev sa viac podobá bručaniu a mručaniu než hlasom nebeských anjelov, nemajú inú možnosť než konať pokánie a stráviť dlhé roky s hlasovou pedagogičkou v očistci.
Čo je to dobrý spev? A ako sa dá prespievať do Božieho kráľovstva?
Rozdiel medzi východnou a západnou spiritualitou je očividný. Veriaci človek na prvý pohľad vie, že vstúpil do gréckokatolíckeho kostola: vidí ikonostas, a nevidí oltár, ktorý sa nazýva prestol. Vidí „písané“ ikony, ale nenájde tesané sochy. Vidí množstvo zlata, sviec a lampád — všetko to je pastvou pre oči, ktorá krásne vyjadruje náš vzťah s Bohom a príbeh našej spásy. No byzantské kostoly nemajú len osobitý vzhľad, ale aj svoj jedinečný zvuk. Rozdiel nie je len vizuálny, ale aj akustický. Keď sa zúčastníte na liturgii, či už pri východe slnka na utierni, alebo pri jeho západe na večierni, či počas Božskej liturgie, začujete niečo jedinečné.
Náš rozhovor s Bohom neprebieha len slovami, ale aj spevom. Modlitby nielen čítame, ale hlavne spievame. Táto prax siaha až do chrámovej bohoslužby a bohoslužieb Starého zákona a je súčasťou tradície Cirkvi po celú jej existenciu. Napríklad Kniha žalmov sa nazýva „Spevníkom chrámu“. Izraeliti spievali žalmy s inštrumentálnym sprievodom ako súčasť svojej bohoslužby. Ako čítame v Skutkoch apoštolov, prvá generácia kresťanov sa naďalej modlila v chráme. A postupom času, ako sa vyvíjali naše bohoslužby, si zachovali hudobný charakter bohoslužby Starého zákona. Prečo je teda hudba takou neoddeliteľnou súčasťou našej modlitby a bohoslužby?
Po prvé, hudba oslovuje nielen ľudskú myseľ, ale aj srdce. Po druhé, hudba pomáha vytvoriť zážitok, ktorý samotné slová nedokážu vyvolať. A po tretie, hudba najprirodzenejšie vyjadruje realitu Božieho kráľovstva. Hudba oslovuje niečo hlboké v nás. Pomyslite na to, aké ľahké je naučiť sa pieseň v porovnaní s učením sa odseku textu; alebo na to, ako môže určitá melódia alebo hudobné dielo preniknúť hlboko do vašej mysle a srdca a zostať tam rezonovať. Ľudia tvorili hudbu a spievali ešte predtým, než sa naučili hovoriť. Ľudský jazyk bol pôvodne viac spevom než rečou. Svet bol jedným veľkým koncertom.
Dnes dokonca lekári liečia ľudí trpiacich Alzheimerovou chorobou pomocou spevu a hudby. Ľudia, ktorí nedokážu rozprávať ani komunikovať, sú prostredníctvom melódie privedení k sebe samým. Ich pamäť sa obnovuje, keď počujú svoju obľúbenú hudbu.
Hudba však s nami nielen hlboko rezonuje, ale spája nás s niečím, čo by sme inak nemuseli zažiť. Byzantská hudba má osem tónov a každý z nich má svoju vlastnú náladu alebo pocit. Na sviatok Povýšenia Svätého kríža napríklad nielen hovoríme: „Spas, ó, Pane, svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo.“ Spievame to v triumfálnom prvom tóne: „Spas, ó, Pane, svoj ľud.“ Na Paschu (Veľkú noc) nehovoríme len: „Kristus vstal z mŕtvych.“ Spievame to v plagálnom prvom tóne, ktorý má energickú a nádejnú kvalitu: „Kristus vstal z mŕtvych.“ Porovnajme to s pokornejším a kajúcnejším pocitom pri piesni „Skrze príhovory Bohorodičky“ v druhom tóne. Je veľký rozdiel medzi jednoduchým povedaním, že Kristus vstal z mŕtvych, a zažitím radosti zo spevu tejto pravdy.
Keď som sa opýtal arcibiskupa Jonáša Maxima, vtedajšieho igumena ukrajinského gréckokatolíckeho monastiera v Unive, na to, prečo sa modlíme spevom, jeho odpoveď posunula význam ešte ďalej. Zväčša vnímame spev ako vyjadrenie nejakej nálady a emócie, ako prostriedok, ktorým sa dotýkame srdca. Vladyka Jonáš však povedal pravý opak: „Spievame, lebo nám to pomáha dostať sa za emócie.“
Veľká časť liturgie je spievaná iba v jednom tóne. Tento tón ťa nesie celou modlitbou. Postavíš pevný základ, na ktorom staviaš dom modlitby z jej slov. Jednotným a stabilným tónom kladieš rovné koľajnice pre vlak svojej duše. Týmto spôsobom môžeš prekonať čas a dotknúť sa večnosti. Odsúvaš seba a dávaš priestor Bohu. Spievaš rovnako, keď prežívaš úspech, ale aj keď sa ocitáš v ťažkostiach. Spev v jednom tóne je stále rovnaký. „Či prší, alebo svieti slnko. Ty sa modlíš,“ hovorí vladyka Jonáš.
Hudba pomáha vyjadriť realitu Božieho kráľovstva. Symboly sú okamihy stretu: keď sa náš svet a samotný Boh stretávajú, keď dostaneme ochutnávku reality Božieho kráľovstva. Rovnako ako ikony nie sú len umeleckými maľbami, ale sviatostnými obrazmi, ktoré odrážajú prítomnú realitu svätých v Božom kráľovstve, aj spev nie je len umeleckou hudbou. Je to pohľad na niečo viac. Je to pohľad, ktorý nielen komunikuje fakty, ale uchopí naše srdcia a nasmeruje ich od hriechu k Pánovi: s pokáním, pokorou a skutočnou láskou. Je to pohľad, ktorý nás nielen učí o Kráľovstve, ale skôr nám umožňuje zažiť chuť Kráľovstva.
Aby sme mohli celým svojím bytím prežívať realitu lásky Boha, realitu jeho víťazstva nad hriechom a smrťou. V chráme spievame nielen preto, že je to efektívny spôsob učenia sa pravdám našej viery, ale preto, že spev presahuje len vedomostné poznanie a pomáha nám poznať Pána celým srdcom. Pretože piesne Cirkvi nás privádzajú do prítomnosti Boha a formujú naše túžby, aby sme milovali jeho, jeho svätých a jeho spravodlivosť s ešte väčšou horlivosťou. Ako hovorí súčasný starec Timotheos Tzanis Krétsky: „Spevák, ktorý spieva s Božou milosťou, je uchvátený Svätým Duchom, nežije v tomto svete, vystupuje do neba! A túto milosť odovzdáva celému zhromaždeniu! Kiežby naše spevy všetkých viedli k Božiemu kráľovstvu pre slávu Boha Otca i Syna i Svätého Ducha.“
Spisovateľ Bruce Marshall, autor románu Plná slávy, dal nádej na spásu aj nám. Nám, ktorým neostáva nič iné ako zjaviť Božiu slávu svojou slabosťou.
„Zatiaľ čo sedel na svojej osamelej stoličke a počúval spovede starých žien, ktorých myšlienky sa pri modlitbe zatúlali, a mladíkov, ktorí siahali dievčatám za živôtiky, slečna O’Harová skúšala svoj kotkodákavý a kikiríkavý zbor pre „Agnus Dei“: „Tak, teraz všetci spolu: ‚Agnus Dei, qui tollis peccata mundi.‘“ Spev bol ako obvykle skoro taký zlý ako výslovnosť, ale otec Smith si bol istý, že Všemohúci Boh nakloní sluch milostivo, pretože každá nota bola mienená na Jeho chválu, čo sa nedá vždy povedať o trilkovaní najatých sopranistiek v Miláne, Seville alebo vo Viedni.“
