Našiel som jednu starú fotografiu. Na chodníku Tatranskej magistrály čupím a z čučoriedčia sa mi zblízka díva do tváre krásna líška. Vyzerá to, ako keby sme sa rozprávali. Je to také milé personifikovanie sa do Malého princa napriek tristnej realite 100+ kilogramov. A ani tá líška mi veru nechce rozprávať nič o krotení – viac ju zaujíma, či nemám v ruksaku niečo pod zub.
Našťastie sa u nás líšky vakcinujú proti besnote, ale na to, koľko je infikovaných líšok pásomnicou líščou, sa u nás trestuhodne málo hovorí o tomto pre človeka veľmi nebezpečnom parazitovi, ktorého líšky nechtiac roznášajú… On je nebezpečný až s odstupom času, zatiaľ čo stretnutie blízkeho druhu s medveďom môže byť v ojedinelých prípadoch aj akútnym bojom o život.
Nie je dobre, keď niektoré zvieratá stratia plachosť pred človekom. Takáto neprirodzená zmena ich správania môže byť pre človeka nebezpečnou, aj keď je to občas milé.
Ale čo musí človek stratiť, akú schopnosť či hodnotu, aby to z neho urobilo nebezpečenstvo pre iných? Je to náš intelekt? Múdrosť? Asi nie, veď múdri ľudia vyrobili vodíkovú bombu a balistické rakety a iné strašidelné zbrane. Je to strata poriadku, systému? Najlepšie organizovanými útvarmi sú armádne útvary. Dovolenky máme radi preto, že môžeme byť aspoň chvíľu bez neustálej organizovanosti. Vtedy zvyčajne nie sme agresívni.
Je bohatstvo tým, čo keď stratíme alebo po ňom priveľmi túžime, urobí z nás nebezpečných agresorov? V škole som svojim rómskym žiakom a žiačkam prečítal rozprávku o Dievčatku so zápalkami od Hansa Christiana Andersena. Smutná rozprávka, na ktorú priam akurátne sedí krásna múdrosť Milana Rúfusa: „Rozprávky sa nečítajú, aby deti zaspali. Čítajú sa preto, aby sa dospelí prebudili…“
Dostali sme sa cez to úbohé zmrznuté dievčatko k pojmu chudoby. Deti, ktoré si teraz v zime vo vedrách nosia od automatu vodu do svojich domčekov, ohrievajú si ju v hrncoch na liatinových pieckach, aby sa špongiou umyli do školy, som zaskočil nečakanou otázkou. Zadíval som sa do ich hlbokých tmavých očí a drzo som sa spýtal: „Martinka, si šťastná?“ Je zaujímavé, že všetci oslovení sa zamysleli, chvíľu rozmýšľali a potom detsky úprimne povedali to, čo Martina: „Som šťastná!“
Neviem, ako by dopadla anketa v škole pre deti milionárov… Aj keď stratíme majetok, nemusia sa z nás stať ľudia nebezpeční pre iných. Svätý František dokonca svojím životom káže, že práve naopak.
Je to moc? Každý rodič má skoro absolútnu moc nad svojím dieťaťom a potom s Božou pomocou a pomocou puberty o tú moc príde. Nevravím, že je to ľahké, ale často táto strata moci v ňom objaví láskavého starého otca alebo babku.
Je to prekvapujúce, ale keď stratíme lásku vo svojom srdci, až vtedy sa ľudská bytosť stáva nebezpečným, agresívnym, krvilačným a krutým tvorom.
Myslím si, že človek – len o chĺpok, čo sa týka DNA odlišný od šimpanza, podstatne nedokonalejší vo svojich zmysloch a inštinktoch ako hociktoré divo žijúce zviera – kraľuje nad svetom, lebo dostal iné veľkorysé dary od svojho Stvoriteľa. Máme mohutnosti, aké zvieratá nemajú. Vieme myslieť a premýšľať. Predvídať a plánovať. Sme neobmedzene kreatívni. Vieme sa socializovať, zorganizovať, zhromažďovať zdroje, pretvárať Zem, deliť si moc. Skúmať vzdialené planéty a hĺbky vesmíru hračkami, ktoré sme si geniálne vymysleli, skonštruovali a postavili. A ony fungujú. Sme v tom nezastaviteľní. Vytvorením internetu, virtuálneho sveta a aktuálne aj umelej inteligencie sa túžime skoro hrať až na Stvoriteľa. Ale najmä sme takí dobrí aj v robení hrozne zlých vecí, že sme až sami sebe hrozbou.
Najvyšší, keď nás tak štedro cez náš rozum obdaroval, vymyslel si krásnu protiváhu. Brzdu. Je ňou láska. Pre lásku k trpiacim pacientom sa objavil a vynašiel umelý inzulín či antibiotiká. Písmo. Ak neveríte, prečítajte si v Biblii Pieseň piesní. Mnohé vynálezy a stroje vznikli na začiatku výlučne z lásky k upracovaným a unaveným ľuďom. Láska k človeku nás má brzdiť pri zbraniach, ktorými sme sa mali na začiatku len brániť pred predátormi a loviť, aby sme mali pokrm.
No skoro všetky naše výdobytky sa dajú zneužiť a použiť proti človeku. Ale až vtedy, keď ochladne láska. Na prvom mieste, samozrejme, k Stvoriteľovi a tesne za tým aj k človeku. Vždy v dejinách, keď ochladla láska a nahradila ju pýcha, nadradenosť, nenávisť, závisť, okamžite sme začali systematicky a priam až priemyselne zabíjať iné ľudské bytosti. Efektívne, kruto a cynicky.
Neviem sa stále spamätať z toho, že vysielačka – konzola s dvoma páčkami, ktorú som mal pred štyridsiatimi rokmi zavesenú na krku, aby som mohol svojím diaľkovo ovládaným lietadlom krúžiť spolu s bocianmi na lúke kdesi za Svitom a súťažiť s inými modelármi a modelárkami, kto presnejšie pristane na rozloženú vreckovku v tráve, tá istá v podstate hračka loví a trhá na kusy vojakov pár sto kilometrov od nás na východ. Po stovkách denne…
Ak sa naruší rovnováha medzi neuveriteľnými mohutnosťami, ktorými je obdarený ľudský mozog, a láskou, ktorú kdesi v tom mozgu vieme tiež cítiť, stávame sa desivými ničiteľmi. V amoku po strate schopnosti milovať nemáme problém si obliecť vestu plnú výbušnín a odpáliť samých seba v dave nevinných ľudí. Alebo riadene vraziť s lietadlom plným nevinných ľudí do mrakodrapu.
Ani najväčší predátor spomedzi zvierat vedome neprekročí pri love pud vlastnej sebazáchovy. My, keď prestaneme milovať druhého človeka, nemáme problém prestať milovať dokonca aj samých seba. Úplne do krajnosti. Nestranný anjel by povedal: „To špeciálne je pri týchto bytostiach priam neuveriteľné!“
Je pozoruhodné, že to isté, ale na opačnej strane spektra, dokážeme urobiť aj z absolútnej lásky k blížnemu. Spýtajte sa raz v nebi Maximiliána Kolbeho, ako to bolo v tom Osvienčime. Takúto krajnú obetavosť mimoľudská príroda veľmi nepozná. Zdá sa, že láska nie je len nejaký romantický cit. Je nevyhnutnou podmienkou existencie ľudstva.
A práve teraz žijeme dobu, keď veľmi ochladla láska. V zdravotníctve, vzdelávaní, obchode, politike, na internete, ale aj v Cirkvi. Je to taká mrzutá epizóda, ale mám podozrenie, že každá generácia ľudí si ju musí zakúsiť.
Vojny, nepokoje, smrť na mnohých miestach Zeme. Pre nás momentálne najbližšie na Ukrajine. Toto ako jedinci asi nedokážeme zastaviť. Ale môžeme ukázať Stvoriteľovi, že nechceme takýto svet. Nielen modlitbou – vyznie to možno čudne, ale podľa mňa modlitba pri tomto druhu diabolstva nepostačuje. Treba ju rýchlo a úprimne doplniť snahou, aby sa v ľudských srdciach znova rozhorela láska. Nie v srdciach okupantov či ich obetí. Nechápte ma zle, ale predovšetkým v mojom vlastnom, konkrétnom srdci.
Či budem zajtra v čakárni u lekára – ja a len ja – až skoro vulgárne nadávať na mizerný svet. Či sa usmejem aj na človeka, kvôli ktorému som musel trochu narýchlo zastaviť pred priechodom pre chodcov a ešte k tomu sa po ňom vlečie ako myšlienka po vytiahnutí si fakt dosť zlej otázky na maturite. Či sa konečne odosobníme od všakovakých manipulátorov počnúc internetom a končiac politikou a oddelíme ich svet od nášho sveta.
A najmä nenecháme si nimi zobrať prirodzenú a vrodenú schopnosť milovať človeka. Každého. Akejkoľvek farby pleti, pôvodu, náboženstva či orientácie. V každom najprv vidieť toho, koho stvoril sám Pán Boh. Podotýkam, že on a že pre seba osobne. Kto som ja, aby som ho nemiloval? Alebo posudzoval, že aký to je len čudák…
Ak chceme zastaviť choroby dnešného sveta, nemôžeme čakať, čo sa tam inde, kdesi relatívne ďaleko stane a ako to dopadne. Boha zaujíma, či teraz a tu obnovíme rovnováhu sveta. Roznietením lásky. Na prvom mieste vo svojom srdci. A až potom nám ostáva čakať na zázrak.
Tak dobre, priznávam, niečo v tomto duchu mi pošepkala tá líška pod Skalnatým plesom.