„Mohol som vidieť hrdinské cnosti Anny od Ježiša, prorockého ducha a iné mimoriadne milosti, ktorými ju Pán Ježiš zahŕňal. Preto ju po jej smrti, ako už aj za jej života, vnímam ako jednu z najväčších svätíc, aké história pozná,“ povedal o nej biskup z Portorika Alfons de Solis. Za jej svätorečenie sa prihovárali už francúzsky kráľ Ľudovít XIV., cisárovná Mária Terézia či Karol II. Španielsky. Táto stigmatizovaná bosá karmelitánka, ktorej telo je od smrti neporušené, sa iba pred štyrmi mesiacmi dočkala blahorečenia, a to pápežom Františkom. Stalo sa tak vlani 29. septembra počas jeho návštevy Belgicka.
Prečo sa oplatí poznať jej životný príbeh? Bola blízkou spolupracovníčkou svätej Terézie od Ježiša z Ávily, ktorej pomáhala reformovať karmelitánsky rád, a zhromažďovala jej spisy. Tiež sa poznala s mystikom svätým Jánom z Kríža, ktorý jej venoval jedno zo svojich najslávnejších diel – komentár k „Duchovnej piesni“. Povedal o nej: „Matka Anna je dokonalá nasledovníčka našej blahoslavenej Matky Terézie. Je jej prvou dcérou.“
Táto charizmatická žena založila v roku 1582 na podnet svätej Terézie kláštor v španielskej Granade a o štyri roky neskôr kláštor v Madride, čo nebolo bez ťažkostí. Je považovaná za zakladateľku karmelitánskych kláštorov vo Francúzsku (v Paríži v roku 1604, v Pontoise a Dijone v roku 1605) a Belgicku (v Bruseli, Louvaini a Monse v roku 1607). Prežila pohnutý život v chýre svätosti, hoci v našich končinách je takmer neznáma. No nie je bez zaujímavosti, že hoci žila bezúhonný život a skonala v roku 1621, jej beatifikačný proces sa začal až v máji 1878, keď získala titul Božia služobnica.
Predchádzalo tomu ešte začatie procesov v rokoch 1635 – 1636 v Malines a Bruseli, Antverpách, Tournai, Cambrai a Douai, ktoré boli odoslané do Ríma, ale podľa pravidiel pápeža Urbana VIII. zostali uzavreté až do roku 1680. A tak kauza jej kanonizácie bola napokon predložená v Ríme až 2. mája 1878. Potom muselo prejsť ešte úctyhodných 141 rokov, kým v novembri 2019 podpísal pápež František dekrét o jej hrdinských cnostiach a vyhlásil ju za ctihodnú. Až napokon, keď bol 14. decembra 2023 uznaný zázrak na jej príhovor, Cirkev pristúpila aj k blahorečeniu a my dnes môžeme s úctou pozerať na pozoruhodnú cestu nasledovania Božej vôle u tejto odvážnej ženy.
Zo šľachtickej rodiny rovno za Bohom
Anna de Lobera y Torres sa narodila v španielskom meste Medina del Campo 25. novembra 1545 (a 25. november je aj dňom jej liturgickej spoienky). Najprv sa zdalo, že jej urodzený pôvod – pochádzala zo slávnej španielskej šľachtickej rodiny Torres – celkom predurčí jej ďalší život medzi šľachtou, ale Boh rozhodol inak. Na svet totiž prišla hluchonemá, a keď mala ešte len päť mesiacov, zomrel jej otec Diego de Lobera. Dnes v tom naozaj môžeme vidieť riadenie Božej prozreteľnosti. Práve v tom zlomovom období totiž jej matka Francisca de Torres, zarmútená skorým ovdovením i ťažkým postihnutím dcéry, sa intenzívne obracala na Boha: dávala často slúžiť sväté omše, modlila sa ruženec a konala modlitbové novény. V siedmich rokoch sa potom Anna zázračne uzdravila a jej prvé slová boli: Ave Mária!
„Toto hluchonemé dievčatko, ktoré vyrástlo pri šepote zrniek ruženca, medzi svätými obrazmi, návštevami Oltárnej sviatosti, častými kontaktmi s kňazmi a púťami k Panne Márii, určite videlo Boha na vlastné oči a hovorilo s ním viac než všetci okolo nej,“ napísali o nej životopisci. Po smrti matky prebrala za ňu zodpovednosť babička, ktorá si prirodzene robila starosti o jej budúcnosť. Najmä keď z Anny vyrástla krásna, vysoká, inteligentná a odvážna žena. Babička sa jej už v štrnástich rokoch usilovala „vyhliadnuť“ manžela.
Ale Anna v snahe uniknúť týmto plánom tajne pripraví svoj odchod z domu a s bratom odíde do Plasencie. No to ešte netuší, že aj babička z otcovej strany jej bude chcieť dohovoriť potencionálneho ženícha „z dobrej spoločnosti“. Keď však Anne náhle zomrie priateľka v jej veku, s ktorou sa tu zoznámila, Annou to silne otrasie.
A aby ju rodina nenútila k sobášu, pristúpi k radikálnemu kroku: na jednej recepcii si oblečie čierny odev, vlasy si ledabolo ostrihá, tvár zakryje pod čepiec, aby tak nielen zakryla svoju krásu, ale tiež dala najavo, že sobáš je to posledné, na čo má pomyslenie. A potom znovu obnoví Bohu svoj sľub, ktorý mu vyslovila v súkromí už ako desaťročná: že len jemu chce celý život slúžiť. Že to myslí vážne, dosvedčuje tým, že sa veľa modlí v rôznych zákutiach domu, postí sa a koná skutky umŕtvovania. K svojim dlhým rozjímaniam pripája aj starostlivosť o chorých, najmä tých, ktorí sú opustení, a zhotovuje rôzne predmety pre núdznych.
Pozvanie od Terézie
Jej sedemročný pobyt v Plasencii ovplyvnil celé mesto, takže ju vnímali ako sväticu. Jej dvanásťročná sesternica Maria de Cabreras o nej povedala: „Bola veľmi prívetivá a veselá. Hovorievala, že smutná myseľ nie je tak dobre naladená chváliť Boha ako radostná. Ďakovala mu za všetko.“ To, že Boh má s Annou zvláštne plány, si všimli aj tí, ktorí ju duchovne viedli. Už v šestnástich rokoch sľúbila, že „vstúpi do najprísnejšieho spoločenstva, aké existuje, a bude neustále hľadať Božiu vôľu“. Spovedníkovi jezuitovi otcovi Pedrovi Rodríguezovi neváhala povedať: „Takýto je stav mojej duše: neskultivovaná pôda. Preto obrezávajte, vytrhávajte. A pretože z mojej strany nenarazíte na žiadny dobrovoľný odpor, vedzte, že všetky chyby vám budú pripočítané a budete musieť skladať všetky účty najvyššiemu Sudcovi.“
On ju utvrdzuje vo veľkých úmysloch, ktoré s ňou Boh má, nabáda ju, aby všetko rozdala chudobným a chorým a vzbudzuje v nej ducha intenzívnej modlitby. Otec Rodríguez mal aj veľkú lásku k Eucharistii a je predpoklad, že práve on k nej pobádal aj Annu, ktorá trávila dlhé hodiny v kostole a vymýšľala si všetky možné účinné prostriedky, aby unikla poctám a sláve sveta. Práve jej spovedník ju upozornil aj na nový kláštorný život, ktorý začala svätá Terézia z Ávily, zakladateľka karmelitánskych kláštorov. Naznačoval jej, že práve tie by mohli byť odpoveďou na jej hľadanie. Vzápätí dostane Anna od Terézie list, že ju rada prijme nie ako svoju podriadenú, ale ako spoločníčku, ktorá by jej pomáhala pri zakladaní kláštorov.
Traduje sa dokonca, že len čo Anna dostala tento list, bola uzdravená z choroby. Jej duchovný vodca ju teda zoznámil so svätou Teréziou z Ávily. A tak v roku 1570 Anna vstupuje do Karmelu svätého Jozefa v Ávile a už o dva mesiace po svojom príchode pomáha svätej Terézii pri zakladaní nového kláštora v Salamanke, pričom Terézia bdie nad jej výchovou. Rok noviciátu prežije práve pod jej vedením.
Terézia dokonca požiada priorku kláštora, aby sa o dôležitých rozhodnutiach vždy poradila s Annou od Ježiša. Keď tá počas skladania profesie v roku 1571 upadne do extázy, prítomní môžu vidieť, ako jej z tváre vyžarujú lúče svetla. Potom ju poveria formáciou noviciek. Veľmi skoro – v roku 1575 – sa stáva priorkou kláštora v Beas de Segura v Andalúzii, čomu však predchádzalo mystické videnie zjavené Matke Terézii vo sne. Ako predstavená pôsobí aj v Salamanke.
Strach diabla z priorky Anny
Pri vedení kláštora a spolusestier je prísna, náročná na duše, ale uplatňuje tu aj svoje typické ženské vlastnosti: nehu, súcit, humor a pokoru. Jej zvláštne charizmy využívali mnohí ľudia, ktorí ju prichádzali prosiť o pomoc, rady i modlitby. Jej životopisec otec Manrique napísal, že jej slová dokázali zaháňať choroby. Odkedy sa stala priorkou, dostala od Boha dar rozpoznávania duší. Dokázala napríklad čítať vo svedomí svojich sestier. Svedkom bola rehoľníčka s ťažkou nervovou chorobou, ktorá sa ocitla blízko smrti. Len Anna od Ježiša vedela, že príčinou toho bol ťažký hriech, z ktorého sa odmietla vyspovedať. A kým chorá ležala na smrteľnom lôžku, predstavená Matka Anna v slzách kľačala v kaplnke pred Ukrižovaným, aby jej u Boha vyprosila vyznanie vín a uzdravenie. Sestra sa naozaj vyspovedala a na veľké prekvapenie lekárov aj uzdravila.
Výpoveď Matky Márie od svätého Jána dáva zasa do pozornosti tieto vzácne vlastnosti priorky Anny: „Modlitba našej Matky bola ustavičná; tak ako jej pozornosť voči Božej prítomnosti. Stačilo pohliadnuť na jej tvár, aby sme sa presvedčili a cítili priťahované k božskému Majstrovi, vidiac, ako dôverne je s ním spojená. Bola obdivuhodne osvecovaná zhora.“ Po smrti sa Anne svätá Terézia mnohokrát zjavila, aby jej pomáhala ako svojej nástupkyni pri zakladaní ďalších kláštorov.
O to viac diabol útočil voči nej. V jednej životopisnej knihe o tom nájdeme aj nezvyčajné svedectvo, dokladajúce, ako sa diabol so svorkou démonov rozhodol zhodiť ju na zem zo schodov tak, aby ju usmrtili. Anna počula jeho hlas: „Anča z Lobery bojuje proti nám. Pomstime sa a skoncujme jednou ranou s touto spurnou vlčicou.“ Ona sa však nezľakla a odpovedala: „Už dávno sa nevolám z Lobery, ale od Ježiša. Prečo ma nenazvete mojím menom?“ „Nemôžem ho ani počuť, ani vysloviť,“ prezradil jej hlas démona. „Hoci sme pohrúžení v pekle, toto meno nás strašne mučí. A pretože ty si si ho vtlačila do srdca a duše, nemôžeme ťa trýzniť, ako sa nám páči.“ Po tomto „výjave hrôzy“ sa Anne zjavil sám Pán, aby ju potešil. Prv než opustila Granadu, trikrát sa ocitla v blízkosti smrti, ale na príhovor Matky zakladateľky svätej Terézie bola uzdravená.
Rešpekt i obdiv sestier
Svätí sú nám často príkladom v tom, ako statočne a bez reptania niesli svoje bolesti a skúšky. Anna od Ježiša v tom zostáva priam vzorom, ako to dokazuje aj zachovaná výpoveď Matky Kataríny od svätého Františka: „Mnoho trpela v madridskom kláštore, pretože Boh dopustil, že tamojšia priorka, hoci žila sväto, s ňou zaobchádzala veľmi prísne a veľakrát jej neposkytla všetky úľavy, ktoré si jej zdravotný stav vyžadoval.
Tri roky nesmela hovoriť s nikým zvonku a bola pozbavená každodenného svätého prijímania. To bola nepochybne najväčšia trýzeň. Nikdy som však od nej nepočula reptanie. Naopak, vždy som u nej pri každej príležitosti videla veľkú duševnú vyrovnanosť. Keď sa stávalo, že jej prišli referovať kritiku či výčitky na jej adresu, smiala sa a nikdy sa nevyhovárala. Čím viac jej pribúdali útrapy, tým viac prosila Boha, aby jej ešte pridal.“
Napriek času, ktorý trávila v kláštornej cele v samote, nezostala v zabudnutí. Cisárovná, ktorá ju mala veľmi rada, ju naďalej navštevovala a navrhla jej dokonca, aby opustila Karmel a stala sa predstavenou bosých karmelitánok v kláštore, kde ona bývala. Anna jej však odpovedala, že bude radšej poslednou osobou vo svojej komunite, ako by prijala pocty sveta. „Daj, Bože, nech som zapísaná v knihe života, pretože po iných spisoch netúžim,“ vyznala sa.
Keď sa Karmel rozšíri do Francúzska a Belgicka, Anna dostane pokyn od Pána Ježiša, aby stála pri ich zakladaní. Bolo to spojené s mnohými obetami a úskaliami. Pri všetkých Anna preukázala veľkú dôveru v Boha a on sám ju všade sprevádzal. Zachované svedectvá jej spolusestier sú vzácnym dôkazom o mnohých daroch, ktorými z Božej milosti oplývala. „Spoznala som osobitné dary našej matky. Viackrát mi povedala, čo sa v mojej duši odohráva, a to bolo nemožné bez zvláštneho svetla z neba, lebo išlo o veci, ktoré som nehovorila ani svojmu spovedníkovi.
Viackrát mi prezradila moje myšlienky, vášne alebo trampoty,“ stojí vo vyznaní sestry Jany od Ježiša. Keď si zlomila zub a celý mesiac veľmi trpela, matka Anna len čo naň priložila svoj prst , okamžite sa zahojil. Sestra Margita od Matky Božej zase uviedla: „Prežívala som veľké pokušenia dvojakého alebo trojakého druhu. Keď som sa priblížila k miestu, kde sa zdržovala naša matka, bola som od nich okamžite oslobodená.“
Zázraky na jej príhovor
V rokoch 1614 – 1621 ju sužovali choroby. No nestačil jej len tento kríž, veľkodušne túžila vziať na plecia aj choroby spolusestier. Aj to dosvedčuje veľkosť jej osobnosti, ducha. K ischiasu, ochrnutiu, vodnatieľke, nádoru a bolesti v prsiach sa pridali návaly a dusenie. Čím viac trpela, tým viac sa šírila jej povesť svätosti. V ťažkostiach sa nikdy nesťažovala. Naopak, bola vždy oporou a útechou pre ostatných. Cítila utrpenie druhých viac ako svoje vlastné a mala dar útechy, rozlišovania a rady. Ako hlboko kontemplatívna duša dokázala svoju intenzívnu vieru a mimoriadnu lásku k Ježišovi obdivuhodne pretavovať do skutkov.
Tri či štyri roky pred smrťou ju pozve sám Ježiš, aby sa spojila s jeho utrpením, a udelí jej dar stigiem. Keď Anna vidí, že sa blíži záver jej života, po spovedi si zavolá sestry, na každú s láskou pohliadne a prihovorí sa im slovami: „Odpustite mi, moje najdrahšie dcéry, všetky chyby, ktorých som sa dopustila, keď som vás chcela viesť k Bohu. Proste jeho velebnosť, aby mi odpustila.“
Vo chvíli, keď jej olejom pomažú nohy, videla jedna rehoľníčka, že žiaria ako slnko a sú obklopené trojfarebným oblúkom. 4. marca 1621 Anna odovzdáva dušu Stvoriteľovi ako 75-ročná po štrnástich rokoch správy kláštora v Bruseli, v ktorom ju aj pochovali. A už v ten deň má jeden z jej spovedníkov vo sne videnie, ako Anna vstupuje do neba, pričom svätá Terézia ju drží za ruku a obe majú na sebe biely plášť. Potom dochádza aj k prvým uzdraveniam na jej príhovor.
Spôsob, ako blahorečená karmelitánka Anna od Ježiša bojovala s prekážkami, ako nasledovala Božiu vôľu a ako znášala útrapy, a vôbec jej dôvera v Boha sú pre nás aj v dnešnej dobe duchovným majákom na ceste rozlišovania a duchovného napredovania.
