Takúto otázku sme ako deti dostali na hodine náboženstva. Položila nám ju pani učiteľka, ktorá zastupovala na vyučovaní pána farára. Dovtedy sme netušili, že je veriaca.
Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov. Porevolučná atmosféra, preciťovanie slobody a celkové naladenie spoločnosti dávali po dlhých rokoch možnosť zhlboka sa nadýchnuť a vyjsť na „svetlo Božie“ s priznaním: „Aj ja verím v Boha“.
Bolo to povzbudivé, hrejivé a príjemné.
Kam smerovala pani učiteľka položenou otázkou? Čo to bolo za otázku? Tá otázka preverovala ani nie tak naše náboženské znalosti, ale skôr naše skúsenosti s Pannou Máriou.
Odpovedať sme nevedeli. Ako za nás teda Panna Mária prosí?
„Panna Mária sa za nás prihovára u Ježiša ako milujúca matka za svoje milované deti,“ vysvetľovala nám pani učiteľka.
Lepšiu a zrozumiteľnejšiu definíciu mariánskej úcty by nám nedal ani ten najfundovanejší teológ. Panna Mária, tá presvetlená žena zo svätých obrázkov, nám bola v momente bytostne blízka. Naozaj ako mama. Taká pre nás aj zostala.
Spomenul som si na tento príbeh pri čítaní eseje Raniera Cantalamessu v knihe Mária, zrkadlo Cirkvi.
Autor tu spomína veľkú stredovekú mystičku svätú Katarínu Janovskú. Táto žena mala mystické zážitky s Bohom. Pri týchto stretnutiach pochopila, čo znamená Láska a čo Láska dokáže.
Nie abstraktná láska ako kazateľský príklad ani nie zmyselná láska, ako o nej píšu básnici, ba ani nie rodičovská láska. Svätica precítila Lásku v prítomnosti Boha.
Tá Láska bola premieňajúca. Čo je zaujímavé a objavné, bola to Láska slúžiaca. Láska vyzývajúca: „Praj si! Všetko si môžeš priať.“ Láska si môže dovoliť mať priania, ba aj rozkazovať.
Nie, nebojte sa, neboli to žiadne Tri oriešky pre Popolušku ani Čarovná babička či Hrnček, var. Boh takýto nie je.
Bola to ochota vypočuť modlitby milujúceho srdca človeka milujúcim Božím srdcom. Na príhovor tejto svätice sa diali a dejú veľké zázraky.
Kazateľ Cantalamessa príbeh svätej Kataríny Janovskej spája s charakterom Panny Márie. Modlitby Panny Márie za nás a za Cirkev sú silné a vypočuté. Svedectiev sú tisíce: od ďakovných tabuliek pri mariánskych svätyniach po svedectvá zachránených národov.
„Máriina úloha v putujúcom Božom ľude môže byť prirovnaná k úlohe svetlého oblaku, ktorý bol ľuďom počas putovania do zasľúbenej zeme cez deň útechou a v noci im osvetľoval cestu. Preto sa v niektorých kostoloch Panna Mária uctieva ako ‚Madonna della luce‘ – Madona svetla.“
„Rovnako tak,“ píše Cantalamessa, „môže byť Máriina úloha znázornená ako mesiac. Pretože mesiac nesvieti vlastným svetlom, ale odráža svetlo slnka. Panna Mária svieti Kristovým svetlom.“
Priatelia, toto sú nádherné obrazy. O Panne Márii sa dá uvažovať veľa. Môžeme sa ňou nadchýnať, môžeme ju prosiť o pomoc, môžeme jej ďakovať. A ona z lásky prijíma naše modlitby a predkladá ich Ježišovi.
Tá zastupujúca katechétka nám ešte povedala: „Pamätajte, že nikdy nebolo slýchať, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a teba o pomoc alebo o príhovor žiadal. Aj ja touto dôverou povzbudený k tebe, Matka, Panna panien, sa ponáhľam, k tebe prichádzam, k tebe sa uchyľujem, ja úbohý hriešnik. Matka večného Slova, nezavrhni moje slová, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš.“
Na záver zopakovala prvotnú otázku: „Teraz už viete, ako za nás prosí Panna Mária? Panna Mária sa za nás prihovára u Ježiša ako milujúca matka za svoje milované deti. To si pamätajte!“
