Liturgické čítania dnešného dňa sú veľmi silné. Popri iných veciach hovoria o tom, kde je domov človeka. Je to miesto, kde žije s Bohom v prirodzenom poriadku. Boh ako stvoriteľ a človek ako stvorenie, ktoré sa nestavia nad Boha.
Prorok Jeremiáš v prvom čítaní je nekompromisný v obžalúvaní tých, ktorý síce patria medzi vyvolený Boží ľud, no aj tak robia to, čo sa Bohu protiví.
Požiadavky sú jasné: navrátiť spravodlivosť, neutláčať cudzincov, siroty a vdovy, neprelievať nevinnú krv, nepočúvať vymyslené teórie a náboženské koncepty, neklaňať sa falošným bôžikom. To je cesta, ako ostať žiť v zasľúbenej zemi.
Evanjelium hovorí o tom, že dobrí aj zlí žijú popri sebe. Kúkoľ a pšenica. Pšenica je však taká vzácna, že sa nesmie trhať kúkoľ – burina, aby sa náhodou neporušila pšenica.
Na papieri to vyznieva ako idealistická požiadavka s dobrým koncom, no často nie je v ľudských silách napĺňať tento ideál. Vlastne ak sa realizuje, výsledok je neistý. Sila „ľudského kúkoľa“ je ničivá a jeden toxický človek v kolektíve dokáže zničiť celé dielo.
Môj veriaci priateľ sa stal pred rokmi šéfom jednej inštitúcie, kde bola silná ateistická úderka, sabotéri všetkého, čo malo v sebe zárodok svetla alebo viery. On mal v moci obmedziť ich plienenie, no inšpirovaný spomínaným biblickým textom „nechal kúkoľ ďalej rásť“. Výsledok bol desivý. Onen kúkoľ tohto môjho priateľa načisto zničil. Pripravili ho o šéfovské miesto a rozširovali o ňom najhoršie nepravdy…
V pšenično-kúkoľovom zápase musí byť arbitrom jedine Boh…
Nádherné slová však zaznievajú v žalme. Opäť sú tam vtáčiky – lastovičky, vrabce a to, aké sú napriek svojej banálnosti dôležité.
Tiež je tam túžba človeka byť v prítomnosti Boha.
Tu mi prichádza na um báseň poľského básnika Tadeusza Różewicza s názvom Klietka. Je to jednoduchý krátky text s ohromnou silou:
Tá klietka bola tak dlho zatvorená,
až sa v nej vyliahol vták.
Ten vták tak dlho mlčal,
až sa klietka otvorila,
hrdzavela v tichu.
To ticho trvalo tak dlho,
až sa za čiernymi mrežami
rozľahol smiech.
Niekto dal teda vajíčko do klietky a sledoval ho. Keď sa z vajíčka vykľulo bezradné vtáčatko, nevedelo, čo robiť. Zostávalo v klietke a neodvažovalo sa ozvať. Ten, kto tam vtáča väznil, sledoval jeho reakcie. Otvoril dvere klietky, no vtáčik sa neodvážil vyletieť. Zostal v bezpečí tohto otvoreného väzenia. Celá situácia bola taká absurdná, až sa väzniteľ – pozorovateľ rozosmial…
Taká krutosť, poviete si.
Takisto môže žiť aj človek. Rodí sa do určitého kontextu, nevyberá si miesto ani čas zrodenia. Navždy môže zostať v pomyselnom väzení či už mentálneho spútania, alebo paralýzy hriechom.
Boh otvára dvere tejto klietky. Nesmeje sa na našej plachosti, Boh nie je cynik. Boh je milujúci otec: láme mreže našich väzení a pozýva nás vzlietnuť do výšav a rozvinúť svoj život do plnosti.
