Peter a Pavol sú apoštoli s výnimočným významom. Ich spoločný sviatok sa slávi už od polovice 3. storočia. V úcte sú spájaní nielen preto, že obaja skončili svoje poslanie v Ríme, ale aj preto, že v službe Kristovi poznačili základnú štruktúru kresťanstva svojimi odlišnými úlohami aj charaktermi.
Peter, prvý zástupca Kristov, je základom viery, jednoty a pôvodnej tradície, držiteľom pravdy. Pavol je označovaný za prvého nositeľa evanjelia pohanom a neúnavného bojovníka za kresťanskú univerzálnosť.
Peter, pôvodným menom Šimon, pochádzal z galilejskej Betsaidy, žil v Kafarnaume pri Genezaretskom jazere, bol rybárom a mal brata Ondreja, ktorý sa rovnako stal apoštolom. Hoci bol Šimon ženatý, o jeho manželke sa v evanjeliách nič nehovorí (zmienka o nej je v 1 Kor 9,5), spomína sa len jeho svokra, ktorú Ježiš uzdravil. Sväté písmo ho vykresľuje ako impulzívneho, horlivého a úslužného.
Ako uvádza apoštol Ján, k prvému Šimonovmu stretnutiu s Ježišom došlo pri pôsobisku Jána Krstiteľa, kam ho za Ježišom doviedol Ondrej. „Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: ‚Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,‘ čo v preklade znamená Peter.“ (Jn 1,42) Pri ďalšom stretnutí Ježiš učil prvých poslucháčov zo Šimonovej rybárskej lode. A keď potom vyzval Šimona na lov, ktorý bol v rozpore s rybárskou teóriou i praxou, on poslúchol. Výsledok lovu bol jednoznačne zázračný.
Šimonov čln nemohol pojať viac ako polovicu úlovku, a tak prišli na pomoc s druhým člnom Zebedejovi synovia Jakub a Ján. Užasnutý Šimon Peter „padol Ježišovi k nohám a povedal: ‚Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.‘ (…) Ježiš povedal Šimonovi: ‚Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.‘“ (Lk 5,8.10) A Šimon i jeho druhovia prirazili s loďami k brehu, všetko tam nechali a išli za ním.
Prisľúbené meno Peter dal Ježiš Šimonovi neskôr v slávnostnom vyhlásení, a to po Petrovom vyznaní viery v božskú prirodzenosť Krista. Toto vyznanie podľa Ježišových slov vyšlo od Otca, preto ukázalo na Petrovo vyvolenie. A Ježiš dodal: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev…“ (Mt 16,18)
V evanjeliách sa Peter na mnohých miestach uvádza ako prvý a aj na iných miestach sa zdôrazňuje jeho prvenstvo. Napríklad po zoslaní Ducha Svätého „vystúpil Peter spolu s jedenástimi“ (Sk 2,14); „Peter a apoštoli odpovedali“ (Sk 5,29). Už aj v evanjeliách Peter hovorí a koná v mene ostatných apoštolov a, naopak, Ježiš žiada jeho službu a dáva mu pokyny, napríklad aby zázračne získanou mincou zaplatil daň za neho i za seba (Mt 17:27).
Ježiš uistil Petra o svojej mimoriadnej pomoci v spojení s Petrovými slabosťami. Tesne pred predpoveďou jeho trojitého zapretia skôr, než kohút zakikiríka, mu povedal: „Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22,32)
Petrovo vystupovanie bolo po prevzatí úradu prosté, s autoritatívnym rozhodovaním. Riadil voľbu apoštola Mateja, v deň Turíc vystúpil v mene ostatných v prvej verejnej katechetickej prednáške. Skutky apoštolov hovoria o tom, ako Peter uzdravoval: „Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. (…) … prinášali chorých a trápených nečistými duchmi a všetci boli uzdravovaní.“ (Sk 5,15-16)
Peter vzkriesil aj mŕtvu Tabitu (Sk 9,36-42). Vynášal tiež Boží súd nad Ananiášom a Zafirou (Sk 5,1-11) a neskôr aj rozhodoval v otázke prijímania pohanov do Cirkvi (Sk 15,7-11) a vydal smernice na prvom apoštolskom sneme (Sk 15,14-21).
Podľa Herodesovho nariadenia bol Peter uvrhnutý do väzenia a strážený štyrmi strážami po štyroch vojakoch. V noci predtým, ako ho Herodes mal predviesť, poslal Boh anjela, ktorý ho zázračne vyviedol z väzenia (Sk 12,3-11). Odišiel do domu Markovej matky a potom z Jeruzalema, kde na čele miestnej cirkvi zostal Jakub mladší.
O Petrovom pôsobení v Ríme existujú niektoré starokresťanské dokumenty, najmä spisy jeho tretieho nástupcu Klementa I., ktoré svedčia o jeho dlhšom pôsobení a smrti v Ríme. Nepriamy dôkaz jeho činnosti vidia historici vo veľkom rozvoji a konsolidácii rímskej cirkvi pred Pavlovým príchodom do tohto mesta. Podľa starých podaní bol Peter za krutého prenasledovania kresťanov, ktoré začal cisár Nero po požiari Ríma, ukrižovaný, a to hlavou dole, pretože sa nepovažoval za hodného zomrieť ako jeho Majster a Pán.
Pavol, pôvodným menom Šavol, bol rodákom z mesta Tarsus v Cilícii. Rodičia ho dali vychovávať prísne podľa zásad farizejov, čo sa na ňom prejavilo horlivosťou za dodržiavanie zákona a jeho učenia. Študoval u rabína Gamaliela. Ako mladý bol pri ukameňovaní diakona Štefana, kde súhlasil s jeho smrťou (Sk 7,58).
V čase prenasledovania prvotnej Cirkvi šiel Šavol do Damasku s plnou mocou uväzňovať Ježišových učeníkov a privádzať ich do Jeruzalema. Cestou zažil mimoriadne stretnutie. Obklopilo ho svetlo z neba a z neho prehovoril Ježiš: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4) Keď sa spýtal: „Kto si, Pane?“, odpoveď bola: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.“ (Sk 9,5) Táto odpoveď musela v tej chvíli prekvapiť a veľmi zapôsobiť na všetkých. Apoštol Pavol o tom hovorí: „Poslednému zo všetkých… zjavil sa aj mne.“ (1 Kor 15,8) Týmto stretnutím Šavlov život nadobudol nové zameranie: jeho stredobodom sa stalo ohlasovanie zmŕtvychvstalého Krista.
Po obrátení bol Šavol pokrstený a dostal meno Pavol. Naplnil ho Duch Svätý a nadobudol poverenie stať sa Kristovým svedkom medzi pohanmi. Na svojich apoštolských cestách zakladal kresťanské obce po celej Rímskej ríši. V jej hlavnom meste napokon zomrel mučeníckou smrťou, keď počas Nerónovho prenasledovania kresťanov bol ako rímsky občan sťatý.
