Rímskokatolícka cirkev si 12. marca pripomína svätého pápeža Inocenta I., ktorý sa podľa jeho životopisca v Liber Pontificalis narodil v Albane ako syn Inocenta. Na druhej strane v liste rešpektovanej rímskej panne Demetriade (asi 398 – pred 440) ho jeho súčasník svätý Hieronym označil za syna predchádzajúceho pápeža Anastázia I. (399 – 401). Predpokladá sa však, že Hieronym opisoval spojenie iba hierarchické, a nie biologické, i keď je možné, že Inocent sa narodil pred vstupom Anastázia medzi duchovenstvo.
Inocent, ktorý bol pravdepodobne Anastáziovým diakonom, vynikal inteligenciou i panovačnou povahou. Keď ho 22. decembra 401 zvolili za 40. rímskeho biskupa, od začiatku svojho pôsobenia sa ako pápež Inocent I. usiloval uplatňovať autoritu rímskeho stolca ako najvyššieho arbitra v cirkevných sporoch, a to nielen na Západe, ale aj na Východe. Dôvodil totiž, že všetky cirkevné obce na Západe majú svoj pôvod v Petrovi. Okrem iného preto potvrdil výsadné postavenie arcibiskupa v Solúne, čím zabezpečil jeho kľúčovú úlohu ako pápežského vikára v správe cirkevných záležitostí na Balkáne, a vydal dekrét pre biskupa z Rouenu, v ktorom sa venoval otázkam cirkevnej disciplíny.
Pri správe cirkevných záležitostí vôbec používal listy (zachovalo sa ich 36) vo forme právnických rozhodnutí – dekretály, ktorými jeho nástupcovia neskôr podopierali nároky Apoštolského stolca. Do histórie vstúpil aj tým, že stanovil zachovávanie rímskych obradov na Západe, ako aj zoznam kánonických kníh Svätého písma.
Počas svojho pontifikátu, ktorý trval 15 rokov, jeden mesiac a desať dní, vysvätil a ustanovil 54 biskupov a v Rímskej diecéze vysvätil 30 kňazov a 15 diakonov.
Jedným z najvýraznejších momentov jeho pontifikátu bola obrana – aj keď napokon bezvýsledná – svätého Jána Zlatoústeho, ktorého vyhnali z Konštantínopola pre konflikt s patriarchom Teofilom Alexandrijským skrz origenizmus. Inocent sa ho otvorene zastal a podporil jeho návrat na post arcibiskupa, aby tak okrem prostej ľudskej podpory chcel aj dať najavo, že autorita rímskeho biskupa sa vzťahuje i na cirkevné záležitosti vo východnej časti Rímskej ríše.
Inocent I. zohral významnú úlohu aj v boji proti pelagianizmu, heréze, ktorá popierala dedičný hriech a zdôrazňovala schopnosť človeka dosiahnuť spásu vlastnými silami. Pevne podporil rozhodnutia afrických synod v Kartágu a Mileve z roku 416, ktoré Pelágiovu náuku odsúdili. List, ktorý mu v tejto súvislosti poslalo päť afrických biskupov na čele so svätým Augustínom, prijal s pochopením a následne potvrdil ich rozhodnutia, čím posilnil učenie o Božej milosti a nevyhnutnosti Kristovej obety pre spásu človeka.
Svätý Augustín vo svojom liste adresovanom už spomenutej panne Demetriade vyzdvihuje pápeža Inocenta I. ako garanta pravovernosti: „Pridŕžaj sa viery svätého Inocenta, ktorý je nástupníkom apoštolskej stolice a blahej pamäti Anastázia, ani neprijímaj druhú vieru, hoci sa zdáš byť múdra a horlivá.“
Zaujímavosťou je, že podľa historika Zosima (asi 460 – 520) bol Inocent I. počas plienenia Ríma v roku 410 kráľom Vizigótov Alarichom I. ochotný prechodne tolerovať súkromné pohanské obrady v snahe zmierniť násilie. Tento krok však zlyhal pre nedostatok podpory obyvateľstva, čo podľa Zosima svedčilo o tom, že obyvateľstvo Ríma už bolo zakorenené v kresťanskej viere.
Svätý Inocent I. zomrel 12. marca 417. Podľa Liber Pontificalis bol pochovaný v Ponciánových katakombách na Via Portuense spolu so svojím „otcom“ a predchodcom v úrade Anastázom I.
V 9. storočí pápež Sergius II. (844 – 847) premiestnil telá oboch pápežov do Baziliky svätého Martina v Monti (San Martino ai Monti) v snahe zachrániť ich pred zničením počas invázie Saracénov v roku 846. Časť relikvií oboch pápežov bola vtedy s pápežovým súhlasom darovaná grófovi Liudolfovi z rodu, z ktorého povstala línia otonovských cisárov. Ten ich preniesol do juhosaského Gandersheimu, aby tam mohol založiť ženský kláštor (852). Tam odpočívajú dodnes v evanjelickom kolegiátnom Kostole svätých Anastázia a Inocenta.
Časť Inocentových relikvií sa nachádza aj v Kostole Panny Márie v anglickom Glastonbury, ktorý stojí na mieste staroslávneho opátstva azda zo začiatku 7. storočia (od čias Henricha VIII. v ruinách).
Pápež Inocent I. je príkladom energického a múdreho pastiera, ktorý bránil pravú vieru, upevňoval autoritu Cirkvi a staral sa o jednotu kresťanského spoločenstva.
