Pôst, priatelia, to vám je zázračná vec. Jeden môj známy, zbožný človek, ako sa vraví, muž znamenitých vlastností, sa raz dostal pre vlastnú neporiadnosť do nezávideniahodnej situácie. Bola Popolcová streda, on vo víre pracovného nasadenia zašiel do podnikovej jedálne a bez rozmýšľania si dal prvé jedlo, na ktoré mu padol zrak. Zhodou okolností to bol vysmážaný kurací rezeň a k nemu opekané zemiaky a zeleninový šalát. Sadol si za stôl a s chuťou všetko zlopol. A bolo. S posledným sústom sa mu rozjasnilo – pánabeka, veď dnes je Popolcová streda a ja som sa napchal rezňom…
Zaujímalo ma, čo tento absurdný gastronomický akt spôsobil v jeho duchovnom prežívaní. Môj známy ma odpoveďou zaskočil: „Prvýkrát v živote som prežil pôstne obdobie tak, ako sa patrí… Teda až na ten úvod. Každý deň pôstu som sa kajal, za moju ignoranciu… Každý deň som mal ten rezeň pred očami. Nie, neoplakával som toto neúmyselné zlyhanie. Skôr som sa hanbil a bolo mi nekonečne trápne. Tak mi tam blikalo, vieš, čo sa spieva na Veľkú noc: ‚Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ…‘ Precítil som, že vodiacou linkou pôstu nie je hlad, ale pokora. Tá ukazuje smer.“
Niečo na tom bude. Legenda hovorí, že aj svätý František z Assisi bol veľký pôstnik. Takmer celých štyridsať dní sa postil, žil v úplnej zdržanlivosti a askéze. No a príbeh pokračuje, že pred koncom pôstu sa najedol. Normálne niečo zjedol. Pramene neuvádzajú, čo to bolo, či chlieb alebo koláč, ale najedol sa. Keď sa ho jeho spolubratia pýtali, prečo to urobil, povedal im, že kvôli tomu, aby nebol pyšný na svoj asketický výkon. Čiže aj taký velikán, akým svätý František z Assisi nepochybne bol, mal problém s egom. Vedel, že na tomto by ho rohatý nachytal; na to, že by bol hrdý na seba, ako dokázal „dodržiavať pôstnu disciplínu“. No a keďže sa najedol, tak Veľkú noc prežil v oplakávaní svojho zlyhania. Pekný príbeh, čo poviete?
Istý teológ sa zamýšľal nad Ježišovým pôstom na púšti. Hovoril zaujímavo o pokušeniach. Ježišov pôst trval štyridsať dní. V Písme sa píše, že po tomto čase vyhladol. Vtedy k nemu prišiel diabol a dával mu ponuky.
Prečo prišiel pokušiteľ až na konci pôstu? Prečo neprišiel pokúšať hneď na začiatku, či niekedy na dvadsiaty deň? Spomínaný teológ vravel, že to bolo pre fenomén vyčerpania.
Že je to ako v ľudskom živote. Na začiatku akéhokoľvek zápasu je človek odhodlaný a plný energie. Je víťaz. No dobre o tom hovorí príslovie, že je jedno, ako sa letí, dôležité je, ako sa pristáva: aby sa človek pri pristávaní nerozpleštil o zem.
Tak pokušiteľ prichádza, keď je človek unavený, keď mu veci prestanú dávať zmysel, keď je frustrovaný. No a má skvelé ponuky. Hladnému Ježišovi ponúka chlieb… Osamelému Ježišovi ponúka potlesk a úctu davov. Ježiša s absolútne zdecimovaným egom pobáda, aby predviedol svoju dôležitosť, aby mu prišli anjeli na pomoc, keď je taký dôležitý. Ježiš to ustojí. V tom je perfektný. Pokušiteľa odpinká citátmi z Písma.
Ale buďte si istí, že pokušiteľ má ponuky aj pre nás. Preto pôst nech je radostný. Nech nás nepremôže ani hlad, ani frustrácia, ani ilúzia vlastnej dôležitosti.
No a potom ešte jeden knižný tip. Známy protestantský teológ Derek Prince napísal knihu Pôst. V nej systematicky uvádza reálne účinky pôstu, ako sú opísané v Biblii. Spomína veľkých vladárov, svätcov i prorokov, ktorí sa pred zásadnými rozhodnutiami vždy postili. Spomína pôst Izraelitov pred tým, než zborili múry Jericha…
Pôst je cestou k naplneniu. Pôst upriamuje našu pozornosť na najpodstatnejšie zápasy. Pôst nám pomáha víťaziť.
