Tvrdí, že cez ľudí bez domova ho začal Boh vyučovať. Ešte pred pár rokmi sa na nich pozeral cez prsty. Dnes týždeň čo týždeň štartuje auto, aby zamieril s niekoľkými dobrovoľníkmi pod bratislavský Most Lanfranconi, kde ľuďom bez prístrešia servírujú teplú polievku, vymieňajú šatstvo či starú obuv. A to nie je všetko, čo pre „stratených“ ľudí Vojtech Odraška so spolupracovníkmi robí.
Boli sme sa presvedčiť priamo pod spomínaným mostom. Stál tu rad ľudí rôzneho veku a spletitých osudov, ktorí sem prišli po hustú, teplú polievku, navarenú v 25-litrovom hrnci, teplý čaj i kávu. Tie im navarili dobrovoľníci a opakuje sa to týždeň čo týždeň: niekedy navaria ochotné rodiny, inokedy pripravia tento teplý servis rôzne cirkvi.
Niekedy dostanú aj koláčiky, ktoré napečú „ochotníci“, alebo potraviny, ktoré nestihli predať obchodné reťazce: jogurty či zeleninu, ovocie. Vlani im jedna dobrovoľníčka nachystala ako prekvapenie aj mikulášske balíčky. No a spoločnosť Equita sa tu zasa zastaví s mobilnou sanitkou, aby zdarma poskytla ošetrenie tým, ktorí to potrebujú. V nemocniciach ich neradi prijímajú, keďže v databázach poisťovní figurujú ako neplatiči.
„Ešte sa nestalo, žeby na nás zaútočili. Medzi sebou vedia byť nepríjemní, ale už sa stalo aj to, že našim dievčatám dobrovoľníčkam doniesli bonboniéru, drobnosť, dokonca zložili o nás aj pouličný rap. Majú nás radi. Cítia od nás prijatie, pretože okrem vydania stravy sa s nimi aj rozprávame. To je pre nich najväčší dar – ten čas, ktorý im venujeme. Rozprávame sa s nimi o tom, čím prešli, i o tom, aké majú túžby. Veď aj ich zaujímajú všetky veci, ktoré sa dejú v našom štáte.
Niekedy poprosia aj o modlitbu. Prídu, že chcú niečo premodliť. Alebo keď im zomrel niekto blízky, požiadajú o modlitbu. To je naša duchovná služba pre nich, ktorú by sme veľmi radi posilnili,“ vovádza nás muž činu pán Vojtech Odraška do problematiky, ktorou denne žije. A so spolupracovníkmi sa pod spomínaný most dostane k biednym dvakrát týždenne (v zime aj trikrát) až po pol ôsmej večer – po práci.
Nie je to veru jednoduchá klientela. Ako sa od neho dozvedáme, po období „korony“ vzrástol na ulici počet ľudí, ktorí padli na sociálne dno aj v dôsledku izolácie, inflácie a zvyšovania cien, a narástol i počet klientov s psychiatrickými diagnózami; napodiv aj medzi mladšími vekovými kategóriami. Presne takýmto slúži. Sú medzi nimi aj ľudia závislí od alkoholu či drog, ďalej ľudia, ktorí vyšli z detských domovov a nenašli uplatnenie na trhu práce, ale aj ľudia, ktorí sa vrátili z väzenia.
Vojtech Odraška odhaduje počet týchto ľudí, ktorým pomáha s ďalšími „ochotníkmi“, na zhruba päťsto ročne. Ruku na srdce: veru nikto z nás by si to nechcel vymeniť s ľuďmi stojacimi pod bratislavským mostom každý utorok a štvrtok – v zime aj v sobotu –, čakajúc na milosrdenstvo, hoci nie každý tulák z ulice si za to môže sám. Hranica medzi životným štandardom a ulicou je neraz veľmi tenká.
Od miliónov po nocľah na lavičke
Sú prípady, keď rozvod či strata zamestnania obrali niektorých o strechu nad hlavou a život sa im vymkol z rúk. Spomínam si, ako mi dobrovoľníčka zo zariadenia pre núdznych pri Košiciach spomínala, že sa u nich ocitol aj novinár či inžinier. A na dôvažok ešte iný prípad: Česká televízia priniesla pred štrnástimi rokmi príbeh muža, ktorý sa priam topil v miliónoch. Václav Havlíček bol začiatkom 90. rokov jedným z najlepších športových reportérov.
Milionárom sa stal ako akcionár známeho českého denníka Mladá Fronta Dnes. Kolega Martin Komárek o ňom povedal, že bol frajerom i športovcom, ktorý požíval obdiv žien. A jedného dňa ho novinári našli prespávať ako bezdomovca na lavičke. Priznal sa, že výpoveď z práce, následný vstup do podnikania a neuvážená snaha zachrániť z nevestinca ženu čiernej pleti, ktorá ho očarila fyzickou krásou a ktorú sa rozhodol „vykúpiť“ odtiaľ sumou milión korún, ho stiahli do sociálneho suterénu.
Po iný príklad nemusíme chodiť ďaleko: v slovenských i českých médiách sa už párkrát objavili fotografie bývalého olympionika Jána, ktorému sa v dôsledku gamblerstva a záľuby v alkohole rozpadla rodina. Skončil na ulici. A bol to veľký kontrast, keď sa pred kamerami vynímala jeho dvadsaťročná dcéra ako slovenská Miss na populárnej súťaži krásy s ligotajúcou sa korunkou na hlave a okolo haly, z ktorej sa priamy prenos konal, sa nemilobohu obšmietal jej otec – kedysi uznávaný športovec boxer, tentoraz v koži bezdomovca.
„Ľudia bez domova ma vyučovali“
Pán Vojtech Odraška z Bratislavy, vysoký muž v zrelom veku, už spoznal takýchto vrtkavých osudov mnoho. Ako katolík a muž služby požíva v ekumenickej organizácii Kresťania v meste vážnosť, dôveru i rešpekt. Dobrota a empatia mu vyžarujú z duše a sála z neho aj obrovský pokoj. Až sa človeku nechce veriť, že ešte pred ôsmimi až desiatimi rokmi mal strach čo len prihovoriť sa ľuďom bez prístrešia. A ako sa začal príbeh jeho záujmu o ľudí bez domova?
Dlho cítil v srdci volanie k nejakej forme služby, ale nedokázal rozlíšiť, kde môže byť užitočný. „Furt som cítil v srdci, že ma to ťahá do nejakej služby. Dlhšiu dobu som sa za to modlil a postupne začali do môjho života prichádzať práve ľudia bez domova.
Napríklad stretol som jedného muža bez prístrešia a Pán ma pri ňom začal vyučovať. Ja som predtým človeku bez domova nedokázal ani ruku podať. A s týmto človekom, ktorý zrazu stál predo mnou, som sa učil komunikovať, podať mu dlaň. Taká postupná príprava na novú službu to bola. Tak som povedal Bohu: Pane, ak chceš, aby som išiel touto cestou, tak azda nájdem nejakú organizáciu, kde budem môcť slúžiť.
A potom prišlo k stretnutiu s ľuďmi z organizácie Kresťania v meste. Jedného dňa som našiel na internetovej stránke tejto organizácie výzvu, že kto chce pomáhať slúžiť ľuďom bez domova, môže prísť na stretnutie, ktoré organizujú. Cítil som, že tam mám ísť. A na moje veľké prekvapenie tam boli aj kňazi z farnosti, v ktorej žijem, vincentíni. Keď som sa ich spýtal: ‚Chlapi, čo tu robíte?‘, povedali mi, že došli ponúknuť auto do služby núdznym.
Dostali ho ako dar od rakúskych rehoľníkov vincentínov a snaha bola, aby pomáhalo práve biednym. Priznali, že nemajú žiadneho šoféra. No a v tom okamihu som pocítil, že toto je práve služba pre mňa, toto je moje miesto. Tak som im povedal: ‚Od tejto chvíle šoféra už máte!‘ A tak sme sa vlastne aj s organizáciou dohodli. Takto sa začala moja služba pre občianske združenie Kresťania v meste,“ rozhovorí sa pán Vojtech.
Keď vstupoval do tejto služby, hlodala v ňom otázka, čo mu vôbec ľudia bez domova môžu priniesť do života. Pochopil to až neskôr. Dnes to už vie pomenovať: „Boli pre mňa obrovským darom. Vyučovali ma. Viedli ma k tomu, aby som bol ochotný dávať nezištne, aby som – ako učí Sväté písmo – dával a neočakával žiadnu spätnú väzbu, nič. Títo ľudia ma neuveriteľne formovali. V trpezlivosti i v dávaní. Učili ma láske a ako vedieť prijať človeka takého, aký je. Úplne mi zmenili život, priority.
Môj hodnotový rebríček sa poskladal úplne ináč. A do môjho života priniesli aj veľký pokoj: zistil som, čo je v živote dôležité a čo nie je podstatné. Keby mi bol niekto na začiatku tejto cesty povedal, že práve toto mi to prinesie ako vklad do života, neveril by som mu,“ prezrádza nadobudnuté poznanie. Dnes, po niekoľkých rokoch tejto služby, je členom Správnej rady organizácie Kresťania v meste. Slúži ako šofér a koordinátor dobrovoľníkov, ktorých tu evidujú podľa sezóny 150 – 200.
Zažíva Božie požehnanie
Možno aj vy máte na jazyku otázku, čím sa táto organizácia líši od mnohých iných, ktoré v Bratislave tiež pomáhajú ľuďom z ulice. Nuž, ich špecifikum spočíva podľa riaditeľky organizácie Mgr. Gabriely Mihel v tom, že sa snažia cez svoju službu prinášať aj zmenu do ľudských životov. Teda nielen biednym podať chlieb a teplú polievku, ale pomôcť im prelomiť bludný kruh, v ktorom sa točia, a to cez rôzne formy poradenstva, aj duchovné poradenstvo.
Vojtech Odraška netají, že v tejto službe je denne svedkom zázrakov. Hovorí o tom: „To, že Boh ma k tejto službe pozval, vnímam aj v požehnaní tejto práce, v tom, že Kresťania v meste vykazujú dynamiku. Nikdy to nie je iba ustálená hladina, je to veľmi dynamická služba. Som v nej svedkom veľkého Božieho požehnania.
Koľkokrát sa mi už stalo, že som potreboval peniaze pre núdznu rodinu a nemal som ich. Prosil som Pána, aby nejako pomohol, a o dva dni zavolal jeden z donorov a ponúkol 500 eur na tento úmysel. Alebo mi zavolali zo spoločenstva, ktoré navštevujem – Dobrý pastier –, že majú pre nás 500 euro pre ľudí bez domova.
Ak sa s niečím takýmto stretnete, vnímate to požehnanie a vidíte aj ten pokoj, ktorý zožnete pri tej službe. Naučil som sa veľkej dôvere k Pánovi a nebrať si veci do vlastných rúk. Stačí robiť v Pánovej vinici a on si už veci usporiada, ako potrebuje. Sú to zázraky možno menšieho charakteru, ale o to s väčšou radosťou ich prijímame. Vieme, že veľa vecí by sme nedokázali, keby nám Boh nepožehnal.“
A ako prijali jeho priatelia či známi jeho angažovanosť v oblasti pomoci ľuďom na okraji spoločnosti? „Postupne si na to zvykli, že slúžim v organizácii Kresťania v meste. Neraz mi sami telefonujú, či niečo konkrétne nepotrebujeme. Keď si triedia napríklad oblečenie a majú nejaké ‚voľné‘ vetrovky či kabáty, opýtajú sa ma: ‚Vojto, nepotrebujete to?‘ Ozývajú sa mi, rozprávame sa o tom.
Mám veľa priateľov v rôznych spoločenstvách rôznych cirkví, radi počúvajú tie príbehy ľudí bez domova. Niektorých to oslovilo a pripojili sa k nám. Takto si navzájom pomáhame, vnímajú, že tá pomoc je nutná. Tí, čo ma poznajú dlhé roky, vedia, že ma to mení,“ úprimne vyznáva.
VinciBus i obrusovanie samoľúbosti
Pod bratislavský most Lanfranconi privážajú teplú stravu, náhradné ošatenie či zánovnú obuv dvakrát týždenne, ale okrem toho každý pondelok a stredu majú pre núdznych od piatej do pol siedmej večer otvorenú výdajňu Manna na Ambroseho ulici 6 v Bratislave-Petržalke.
Tú využívajú napríklad osamelé matky s deťmi alebo ľudia, ktorí síce majú bývanie, ale chýbajú im financie na potraviny, stravu. Preto, ako zdôrazní Vojtech Odraška, aby nepadli na ulicu a mohli si udržať bývanie, im pomôžu aspoň s potravinami, stravou či hygienickými potrebami.
Môžu tak robiť vďaka donorom, dobrodincom a niektorým grantom, ktoré však nemôžu využívať širokospektrálne. V porovnaní s obdobím pred pandémiou, keď boli nižšie ceny, dnes navaria polievku, kávu a čaj drahšie. Snažia sa však pomôcť každému, kto ich vyhľadá a je v núdzi, hoci dostane možno menej potravín než pred pandémiou.
V týchto dňoch po povodniach súrne potrebujú stany, spacáky, teplé deky a karimatky pre ľudí, ktorí žili v stanoch či provizórnych chatkách v lužných lesoch pri Bratislave a zaplavilo ich. Značná časť klientov z ulice žije totiž práve tam. Preto pán Vojtech a Kresťania v meste uvítajú momentálne najmä túto formu pomoci dobrodincov.
Niektorí ľudia k nim do sídla organizácie a pod most chodia opakovane. Už ich poznajú. Ale tu platí vo všetkom najmä pokora – a hlavne vo vzťahoch: pokora dobrovoľníkov prejavovaná voči ľudom v núdzi a z ich strany zas postoj pokory voči tým, ktorí im slúžia.
Táto organizácia slúži výlučne na báze dobrovoľnosti a tým, že sú v nej zastúpení členovia rôznych cirkevných spoločenstiev, ba aj nie veriaci, fungujú predovšetkým na báze súdržnosti a evanjelia. Je to zdieľaná ekuména v praxi. Potvrdzuje to aj nápis, čo svieti na aute, ktorým rozvážajú pomoc a ktoré dostali do daru: VinciBus – prameň milosrdenstva a lásky.
Pán Vojtech priznáva, že práve táto činnosť ho viac primala rásť aj v mužskej spiritualite, prehlbovať si ju. Zhodnotí: „Som trpezlivejší aj milosrdnejší. Táto služba ma naučila odpúšťať. Pekne tu obrusovali od začiatku moju samoľúbosť a všetky vlastnosti, ktoré nie sú pre život dôležité. Začal som to rozlišovať a rozpoznávať. A čím dlhšie som tu na tomto poli pracoval, tým viac pokoja prichádzalo do môjho života, pociťoval som väčšiu pohodu, bol to pre mňa bytostne aj duševne zázrak.
Začal som sa venovať mužskej spiritualite, aby som sám seba ako muža ‚dotiahol‘ do tých správnych hodnotových rebríčkov a aby som si nastavil tie správne princípy, ako som to v srdci aj cítil. Tak som nastúpil veľkú cestu svojej viery. Začal som chodiť na semináre pátra Eliasa Vellu, on bol takým mojím duchovným vodcom a jeho semináre ma sprevádzali životom.“
Jedna z dobrovoľníčok z organizácie Kresťania v meste priznáva: „Pre mňa je veľmi inšpiratívnou osobnosťou, lebo je veľmi láskavý, ale zároveň prísny, keďže má nad všetkým počas služby dohľad.“ Ďalší ho hodnotia ako spoľahlivého, svedomitého, pracovitého.
Riaditeľka občianskeho združenia Kresťania v meste ho v istom duchovnom televíznom magazíne charakterizovala takto: „Vojto je osobnostne úžasný človek. Už keď ho prvý raz stretnete, možno z neho vnímať, že je to človek plný pokory a svoje srdce i mnoho voľného času investuje práve do služby pomoci ľudom v núdzi a bez domova. Pre mňa osobne je veľkým príkladom a v našej organizácii je nenahraditeľný.“
Nuž, to sú slová o človeku, ktorý sa kedysi bezdomovcom vyhýbal. Prešiel kus cesty, z ktorej sa dnes šíri jeho výnimočné svedectvo. Ako dodáva on sám: „Pre mňa Boh je dynamika, nie je niečím statickým, a evanjelium tým, čo touto službou robíme, vlastne ožíva. V mojich očiach ožíva. A to je to, čo chcem tým ľudom z ulice a v biede priniesť: aby vnímali, že evanjelium je život, že je to láska. Pozývame ich k tomu, aby vnímali tieto veci a zaujímali sa o túto lásku.“
