Správa o smrti pápeža Františka v pondelok ráno po Veľkej noci zarezonovala svetom hlboko, a predsa ticho. Presne tak, ako bol aj jeho život plný pokory, jednoduchosti a ľudskej blízkosti.
Niektorých prekvapila symbolika dátumu: zomrel krátko po najväčšom kresťanskom sviatku, podobne ako svätý Ján Pavol II. pár dní po Veľkej noci v predvečer Nedele Božieho Milosrdenstva, alebo Benedikt XVI. len týždeň po Vianociach, v posledný deň roka. Boží zámer v možnej kombinácii s javom, ktorý poznajú nielen lekári a vedci, ale aj tí, čo dlhé roky sprevádzali umierajúcich, tak ako ja, keď som ešte pracovala ako zdravotná sestra na ARO.
Odborne sa tomu hovorí death elasticity akási „pružnosť smrti“. Vedecké štúdie už dávno upozornili, že niektorí ľudia akoby dokázali odložiť svoju smrť o pár dní, len aby sa dočkali niečoho dôležitého. V Izraeli je zaznamenané nižšie množstvo úmrtí pred Paschou, v Číne pred sviatkom Stredu jesene. V Austrálii zasa v istom období zomieralo menej ľudí pred zrušením dedičskej dane, aby potom krátko po Novom roku štatistiky vystrelili prudko nahor.
V nemocnici sme tomu nikdy nedávali meno. Ale vedeli sme to. Videla som umierajúcich, ktorí si v tichu tela a slabnúceho dychu akoby „počítali dni“. Čakali na príbuzného. Na manželove meniny. Na Štedrú večeru, hoci už nič nezjedli. A keď sa to naplnilo, odišli. Nie je to romantizovanie smrti. Nie každý odchod je pokojný. Ale opakovane som bola svedkom, že vôľa, citové väzby a zmysel pre čas zohrávajú v posledných okamihoch svojskú úlohu.
A možno to urobil aj František. Možno vedel, že je blízko. Podľa nemeckej katolíckej agentúry KNA už v stredu pred Veľkou nocou povedal svojim najbližším: „Modlite sa teraz osobitne za mňa, mám už len pár dní!“ V sobotu sa stretol s kardinálom Parolinom a počas rozhovoru vyčerpaný v jednom momente zaspal. Keď ho prebudil, spýtal sa ho, či sa vzdá veľkonočného požehnania. Vraj len pokrútil hlavou: „Nie, to je dôležité. Bude to moje posledné pozdravenie.“
Nevieme, či tušil, že už ide o rozlúčku. Ale znie to tak. A potom v pondelok ráno náhle zomrel: bolo to jeho časové okno. Posledná veľká chvíľa, ktorú si ešte chránil v srdci.
Keď som sprevádzala zomierajúcich, často som si kládla otázku: Prečo niekto „odíde“ okamžite, a iný akoby ešte čakal? Čakal na moment, ktorý má pre neho hodnotu. Niektorí pacienti zomrú takmer presne vtedy, keď sa naplní niečo, čo ich ešte držalo.
Dnes, keď už tú prácu nerobím, niekedy na tie chvíle myslím. A po Františkovej smrti mi napadlo: možno smrť nepredstavuje len koniec. Možno ide aj o dôstojné načasovanie. Možno je to posledná príležitosť človeka vyjadriť, čo bolo v jeho živote najdôležitejšie.
Možno to všetko bola zhoda okolností. Možno len symbolika, ktorú do príbehu vkladáme spätne. Možno sa v tom stretá ľudská psychológia, biológia aj viera. Smrť neprichádza len „v pravý čas“, ako sa hovorí. Ale možno to naozaj bol ten zvláštny, jemný časový posun, o ktorom hovorí medicína aj skúsenosť – čas, keď človek ešte chvíľu počká. Aby mohol niečo dokončiť. Niekomu odpustiť. Niečo dôležité vyriecť. Alebo aby urobil to, čo ešte cíti ako poslednú, malú, ale veľkú vec. Ako to Požehnanie mestu a svetu.
Pápež František, ktorý nikdy nechcel byť „hviezdou“, ale vždy otcom, ten, ktorý vedel zatriasť systémom, ale aj pobozkať dieťa v dave, odišiel tak, ako žil: pokorne, osobne, v pravde. A my tu ostávame s otázkami, s vďačnosťou, s túžbou pokračovať v tom, čo začal.
