Orly sú fakt králi. Pán Boh ich cez evolúciu doviedol k dokonalosti. Pri nich sa mi vlastne aj tá evolúcia zdá ako jeden nikdy nekončiaci zázrak stvorenia. Cesty k cieľu sú síce tajomné, ale výsledok je teraz a tu a môžeme sa na neho zblízka pozrieť na rukavici sokoliara, ak si trúfneme.
Pomer veľkosti – u nás v letectve to voláme rozpätie krídel – k hmotnosti je fenomenálny. Čo sa týka dostupu, jedného z letových parametrov, tento vták si bez kyslíkového prístroja bežne lieta v takých výškach, kam nám bez dobrej aklimatizácie alebo technickej podpory nie je bezpečné vyletieť. Ak sa rozhodne uloviť mladého kamzíka, obdivujeme nosnosť jeho krídel. Zároveň má na nohách neomylný zverák v podobe ostrých pazúrov.
Dokonca orliakovi bielohlavému to býva občas aj osudným, keď si trúfne na väčšiu rybu, ako dokáže z vody vytiahnuť a odletieť. Vtedy sa môže aj utopiť, ak nedokáže včas uvoľniť ich zovretie. Orol skalný zase dokáže kamzíkovi svojimi pazúrmi prepichnúť lebku a hneď ho usmrtiť. Oko orla je nepomerne menšie než naše ľudské, ale jeho schopnosť z výšky zaregistrovať drobnú korisť my nikdy mať nebudeme.
A potom tie detaily, stavba jednotlivých pier. Aj hrejú, aj odolávajú vode, a predovšetkým umožňujú nielen obratný či vytrvalostný, ale aj extrémne rýchly let. No a keď orol o niektoré náhodou príde, vie letieť ďalej. Bez problémov mení geometriu krídel, cíti svojimi vnútornými orgánmi, či stúpa alebo klesá – my sme bez variometra pri hľadaní stúpavých prúdov úplne nemožní…
Netušíme, ako má vyriešenú navigáciu, ale aj bez GPS sa dokáže perfektne orientovať a neomylne donesie ulovenú korisť svojim mláďatám hneď na prvý pokus a vždy, nech zaletí akokoľvek ďaleko a ktorýmkoľvek smerom.
Domovom orlov sú vlastne celé kontinenty – hranice a štátne príslušnosti ich absolútne nezaujímajú. A ak chcú, tak lietajú aj medzi tými kontinentmi. Nikde neštudujú, no až príde ten čas, postavia sa na okraj hniezda a po pár skúšobných poskokoch vo vetre jednoducho odletia.
Mám silné podozrenie, že lietanie milujú. Nelietajú, len aby čosi ulovili alebo sa niekam presunuli. Lietajú, zvlášť v horách, vyslovene pre radosť. Vozia sa po horských hrebeňoch tam a späť. Pri nahováraní si partnerky sa orly krikľavé predvádzajú strmhlavými letmi.
Orliaky morské si prejavujú partnerskú lásku zasa veľmi nežne. Keď samička vycíti, že prilietava samček, vzlietne z hniezda a ide ho privítať. Robí to chytaním sa za letu za pazúry a často pri tom odovzdáva samček samičke potravu. (Orliaky sú si celoživotne verné až po smrť partnera.)
Všetky zvieratá musia žiť dosť organizovane, účelne a efektívne. Orly sú nad tým. Koniec koncov, keď si pozriete ich vznešené držanie tela, zahnutý zobák a neskrotný pohľad, hneď vám je jasné, s kým máte dočinenia. A toto nás mužov zabolí: samičky sú väčšie a silnejšie…
Pri lietaní na padáku mávam občas aj ja spoločnosť z ríše vtáctva, do ktorej vlastne chodím len tak nakrátko, na návštevu, a občas je to dosť zaujímavé. Keď mávam občas menší alebo väčší strach z nie celkom čakaných a vítaných javov počas letu, často bezstarostne preletí okolo nejaký vták a ja si uvedomím, že on tu je doma. Že ak by som mu dokázal položiť otázku v reči, ktorej by rozumel, či sa aj on bojí, tak by nevedel pochopiť, o čom hovorím. Čo tak môže vyvolať strach, keď sa človek rozhodne prejsť z obývačky do kuchyne? Dobre, môže cestou stúpiť na kocku z Lega, ale to potom nie je strach, ale skôr hnev.
Videl som raz počas povestných košických vetrov, ako sa pokúšal havran preletieť úzkou štrbinou pomedzi paneláky. Keď ho v dýze na tretí pokus zastavil skoncentrovaný uragán, pristál a prešiel to pešo. V jeho múdrych očkách som nevidel strach. Bol len evidentne naštvaný. Ale pri lietaní sú havrany plaché a priateľské. Ukazujú mi, kam sa oplatí letieť po stúpavý prúd, a diskrétne sa vzdialia.
Rovnako je to s lastovičkami. Svojim kŕdľom priam zviditeľňujú stúpavé prúdy, v ktorých sa podľa mňa nie celkom dobrovoľne vynášajú do výšin všelijaké druhy hmyzu, z ktorých ich biedna schopnosť lietať robí hračky prírody. (Medzi nami, presne tak, ako sa s nami pilotmi padákov vie škaredo pohrať búrkový mrak.) No a ony ich lovia a ešte k tomu majú zadarmo lietanie.
Raz podvečer som na padáku stretol dokonca netopiera. Bol zmätený z množstva šnúr medzi mnou a plachtou nado mnou a do jednej narazil. Nič sa nestalo. Chvíľu padal ako list z javora, potom asi znova reštartoval sonar a ďalej lovil nočné mory, ako keby sa nič nestalo. A možno mal z toho aj pár denných môr počas spánku kdesi okolo obeda.
Ale orly sú iná liga. Majestátne krúžia a nechcú sa deliť o stúpajúci vzduch. Ak majú dobrú náladu, pomrvia sa pri spoločnom krúžení, ale rozhodne sa nemienia uhnúť či nejako zaradiť. To skôr veľkoryso odletia a hneď si nájdu niečo ešte lepšie. Ale sú medzi nimi aj cholerici. Nikdy neviete, na koho narazíte. Najprv priletia a škaredo sa pozerajú. Alebo vypustia – neviem, ako to robia s tým odhadom, ale už som párkrát zotieral po pristáti z môjho novučičkého padáka vlhkou handričkou – dosť odporné slizkolepkavé tekutiny rôznych farieb a vôní.
No a keď som to raz zjavne nepochopil, nasledoval útok. Zozadu a zhora. Orol krikľavý váži do dvoch a skalný do sedem kilogramov, ale keď presviští s vycerenými pazúrmi a zlostným škrekotom pár centimetrov od prednej hrany krídla ušitého z textílie, popri ktorej je materiál vašej vreckovky niečo ako vrecovina, nie je pilotovi všetko jedno. Ďalší útok bol ešte tesnejší.
V takých situáciách začne pilot padáka zvyčajne všelijako čudne vrieskať. Hlasno nadávať. Štekať ako pes. Ľutovať, že nemá so sebou brokovnicu. Robiť divoké manévre so svojím padákom, ale nestrannému, dobre sa baviacemu orlovi to môže pripadať, ako keby chcel hroch predbehnúť gekona presne v rohu medzi stenou a plafónom cestou ku krištáľovému lustru v strede izby.
Priznám sa, že po asi treťom útoku mi hlavou prebehli všetky spomenuté možnosti sebaobrany. Uvedomil som si však, že sú viac-menej založené na samoľúbosti človeka ako pána tvorstva; a na nám vrodenej, viac-menej úspešne ukrývanej agresivite. No existuje aj jeden zvláštny manéver, pri ktorom sa konce – uši padáka sklopia a trepocú vo vetre.
Predstavil som si, že keby som bol orlom s dvoma metrami rozpätia krídel a zopár kilami váhy a trúfalo a sebavedome by som zaútočil na tvora, čo má rozpätie 13 metrov a dokopy zo stotridsať kíl (zaokrúhlil som smerom nadol… približne), tak keby ten tvor začal prudko trepať krídlami a odlietať rovným smerom kamsi preč a dole, isto by mi to pohladkalo sebavedomie.
Tak som to na neho skúsil. Možno to bol ten čudný aerodynamický hluk môjho padáka, možno sa mu to fakt podobalo na unikajúceho soka ratujúceho si holý život, chvíľu ma pozoroval z blahosklonnej vzdialenosti a potom odletel. Tak ja to na nich „bortakov“ skúsim aj nabudúce cez pokoru.
Radšej takto, ako si potom nechávať odborne opravovať potrhaný povrch môjho miláčika u výrobcu, alebo v horšom prípade padať na záchrannom padáku spolu s orlom zamotaným v hlavnom padáku do nejakého lesa. No a potom si to ešte tam dole pri vyslobodzovaní kráľa vzduchu z tenkých šnúr poškodeného padáka rozdať pazúrovo-zobákovo ručne stručne. Nechcel by som.
Ja len toľko, že aj medzi nami ľuďmi je to tak, že nemusíme ísť do každého súboja. Treba si ich vyberať. A nechať žiť aj menších, zvlášť keď sú napríklad na svojom území. Ach, škoda, že niektorí imperátori popri spravovaní veľmocí nemajú čas sa len tak, občas, preletieť na padáku s orlami krikľavými…
