Jedna z televízii v rámci Veľkej noci ponúkla muzikál Jesus Christ Superstar (1973). Najprv som si myslel, že nie, to nezvládam. Už bolo veľa hodín a bol som, asi ako každý kňaz po sviatkoch, dosť unavený. Len si pozriem úvod a pôjdem spať. A potom sa stalo niečo zvláštne.
Ten muzikál som totiž videl prvýkrát na stretnutí podzemnej cirkvi na batizovskej fare. Kňaz Ján Maga bol človek nesmierne kultúrny a otvorený. Televízor ponúkol zrnitý obraz vtedajších videopások. Ktovie, ktorá to už bola kópia. Ale zvuk bol dobrý, vtedajšia audio technika rozhodne nebola oveľa horšia ako tá dnešná. Preto mi tie piesne asi ostali v nejakom pamäťovom šuflíčku. Nie že by som niektoré časti tohto muzikálu nepočul aj neskôr, dokonca v češtine či slovenčine. Ale v tom nočnom tichu tohtoročnej Veľkej noci, osvetlenom len kozubom a obrazovkou, som sa zrazu vrátil v čase.
Niekedy sa asi taký zázrak z ničoho nič pritrafí každému. Príbeh Ježišovho utrpenia, spracovaný naozaj nekonvenčne, mi vytopil srdce emóciami, ktoré si pri bohoslužbách a kázňach Veľkej noci nemôžem dovoliť. Keď Mária Magdaléna začala spievať unavenému Majstrovi svoju pieseň lásky, mal som znova pätnásť a sedel som na zemi v obývačke tej úžasnej fary. Fary ozdobenej originálmi najlepších slovenských maliarov. Miesta, kde sa stretávali nesmierne dobrí a pozitívni ľudia. Miesta kultivovaných rozhovorov s elitou vtedajšej teológie, vedy či umenia. Ako som sa dozvedel neskôr, aj záujmu ŠtB.
Pre svoj vek nemohol som všetko pochopiť. Ale atmosféra ma formovala viac ako dospelých slová. Tá nežnosť i bolesť, nezodpovedané otázniky a túžby-netúžby tej piesne sa znova objavili. Chceli von, a tak sa rozpustili v slzách. Nimi cestujú naše pekné či ťažké okamihy duše von medzi ľudí. Je fascinujúca ľudská pamäť: scény, ako sa objavovali v muzikáli, objavovali sa aj v mojich spomienkach. Netušil som, že tam ešte kdesi po tých desaťročiach ostali.
Nemôžem hodnotiť ten muzikál z pohľadu teológie. Nie som objektívny. Podobne, ako odo mňa starší ľudia často nostalgicky spomínajú, že za socializmu bolo lepšie. Spomenú cenovky i vraj lepšie medziľudské vzťahy. Chápem ich s veľkým porozumením. Boli vtedy mladí, zamilovaní, cez spartakiádu okúsili trochu Prahy a veľa erotiky – viac, ako by až dúfali. Nič ich nebolelo a k životu – ako všetci okolo dvadsiatky, priam z presvedčenia – nepotrebovali skoro nič hmotné. A gulagy a Milada Horáková ich vtedy nezaujímali. Škoda len, že ani dnes nie. A patrilo by sa, aspoň kvôli vnúčatám.
Tak ani ja nemôžem hodnotiť ten muzikál. Ale viem, že tá Mária Magdaléna nedávala mnohým spať. A podnes je to tak. Vlastne už od čias apokryfov cez mimoriadne úspešné romány či filmy. Mala ho rada, alebo nemala? Akej povahy bol ich vzťah? Bola jej láska už za čiarou? Aj scéna po Vzkriesení v liturgických čítaniach naznačuje exkluzivitu jej lásky k Ježišovi. Ako drží Ježiša, ako si chcela jeho telo vziať k sebe…
A potom prišlo tohtoročné smutné pondelňajšie veľkonočné ráno. Zomrel pápež František a ja som zrazu pochopil, ako to s tou Máriou Magdalénou asi mohlo byť. Stislo mi hrdlo a mal som slzy v očiach. Najprv som tej správe nechcel uveriť, veď deň predtým nám Svätý Otec požehnal. Popieranie. A potom trúchlenie.
Ale prečo? Veď ja som ho osobne nepoznal, nikdy sme sa nevideli z očí do očí. Komunikácia bola výlučne jednostranná. Ale to, čo prežívam spolu s miliónmi, je presne to, ako keď čosi pretne puto lásky vo vašom srdci. Ktosi milovaný bol, a už nie je. Koľko v ten deň zomrelo starých ľudí a bral som to len ako nevyhnutný fakt! Aj on by mal byť v tej kategórii. Ale nie je. Formovaný tradíciou mojej Cirkvi a najmä jeho životom, zmenou paradigmy pápežstva, ma uhnal k láske. Skrotil si ma. Nás. Žialime za ním, ako keby od nás odišiel niekto, do koho sme sa zamilovali, chodili s ním, držali ho za ruku a hladili po tvári. Z ničoho nič ho niet.
On bol zástupcom Ježiša a my sme boli Márie Magdalény. Po toľkých rokoch som pochopil tajomstvo lásky Márie Magdalény. Hlboká láska nemusí byť hneď aj tá zakázaná. Môže sa tak javiť, lebo iné interpretácie by boli čudné. No presne takto zvláštne sme mali radi pápeža Františka. Nech si o tom myslí, kto chce, čo chce. A pri tom je „všetko tak, ako má byť…“
