Pojem „vyvolený“ má mnohé obsahy a obsahové presahy.
Určite si spomínate na známu reality show Vyvolení. Žila ňou celá krajina. Sledovali sme osudy ani nie tak vyvolených, ako dobre vybraných účastníkov. Podstatu tvorila akcia či skôr interakcia – akcia/reakcia.
Partička podivínov dávala to najlepšie i najhoršie zo seba pred objektívmi kamery. Účastníci sa uchádzali o priazeň davu a dav tlieskal, frflal alebo sa rozčuľoval. Vyvolení nám nastavovali zrkadlo… Dosť krivé zrkadlo. Bola to tragikomická drzá sonda do duše národa.
So skutočným fenoménom vyvolenosti treba narábať opatrne. Len si spomeňme, aké tragédie vznikli, keď si vyvolenosť prisvojili totalitní diktátori.
Nacisti prijali koncept, že práve oni sú nadľudia, že oni sú tí vyvolení. Ostatní boli podľudia, ľudia druhej kategórie alebo ľudia určení na vyhladenie.
Podobne aj komunistický režim generoval vyvolených ľudí a papalášov, ale tiež muklov – muže určené k likvidaci.
Príkladov sa dá nájsť naprieč dejinami neúrekom. Čo teda znamená vyvolenosť v pozitívnom slova zmysle?
Vyvolenosť je úzko spätá so zodpovednosťou. A nie hocijakou.
Dnes sa v katolíckych kostoloch na celom svete číta aj úryvok z Knihy Deuteronómium. Mojžiš tam hovorí o tom, aký je údel a poslanie vyvolených: je to zachovávanie Božích príkazov a oslavovanie Boha.
Bohom vyvolení ľudia, za ktorých sa označujú aj kresťania, nie sú vyvolenými, aby sa povyšovali nad iných.
Sú vyvolení, aby svetu hovorili o Bohu, aby Boha ukazovali ľuďom. V pokore, v trpezlivosti a s láskou.
Ak to nerobia, tak do polohy boha, na pomyselný piedestál, intronizujú seba. Rovnako ako padlí anjeli. A rovnako tak začnú pohŕdať všetkými, ktorých označia za nevyvolených… To nie je dobrý výsledok…
