Mnoho ľudí vie, ako a prečo sa má postiť. Všetci vieme, že pôst nie je len nejakou diétou alebo cvičením sebazáporu, ale prostriedkom k spáse. Už menej sa hovorí o tom, že samotný prostriedok si takisto vyžaduje prostriedok. Vieme, že nato, aby sme mohli byť správne pripravení na Veľkonočné obdobie, musíme sa postiť. Ale čo musíme urobiť, aby sme sa mohli začať postiť?
V nedeľu večer pred začiatkom Veľkého pôstu sa v byzantskom obrade zídeme na „Večierni odpustenia“. Po obvyklej liturgii sú všetci vo farnosti pozvaní zhromaždiť sa, aby sa mohlo udiať vskutku niečo výnimočné a veľmi často nevídané, niečo podobné zázraku. S trochou literárneho preháňania by sa dalo povedať, že sa udeje malé ukrižovanie aj zmŕtvychvstanie.
Všetci ľudia sa stretnú, známi aj neznámi, rodičia a ich deti, svokry aj zaťovia, zamestnávatelia aj zamestnanci, robotníci aj akademici. A jeden pred druhým sa klaňajú a žiadajú ostatných o odpustenie. Nielen kňazi, ale dokonca aj samotní predstavení, biskupi, sklonia hlavy pred laikmi a naopak laici sa poklonia pred klérom.
Toto gesto je kľúčom, ktorý otvára dvere k vstupu do zázračnej krajiny Paschy. Je to prvý krok na ceste do zasľúbenej zeme. Prvý, a dá sa povedať najdôležitejší krok na ceste preč z otroctva.
Odpustenie je dôležité. Bolesť a hnev nás rozptyľujú, a ak sa chceme sústrediť na milovanie Boha a blížnych, musíme tieto rozptýlenia odložiť bokom. Musíme odpustiť.
Večiereň odpustenia od nás žiada viac než len to. Nemáme len odpúšťať iným. Máme žiadať ostatných o odpustenie. Máme žiadať nielen niektorých, ale všetkých.
Prečo všetkých? Prečo by sme mali žiadať o odpustenie ľudí, ktorým sme neublížili? Prečo by sme mali žiadať o odpustenie ľudí, ktorých sme nikdy nestretli?
Povedať, že sme nič zlé neurobili, aby sme sa vyhli prevzatiu akejkoľvek viny, môže byť naša prirodzená reakcia.
Starec Sofronij, mních 20. storočia, povedal: „Duch kresťanskej lásky hovorí inak. Nevidí na tom nič zvláštne, skôr niečo prirodzené v tom, že zdieľame vinu tých, ktorých milujeme, dokonca aj v tom, že preberáme plnú zodpovednosť za ich previnenia.“
Keď skutočne milujeme, nezostáva miesto pre súdenie ani miesto pre rozdelenie. Láska spája.
Boh nás varoval, aby sme nesúdili, pretože to nás oddeľuje navzájom aj od neho.
Začalo sa to v raji. Keď zhrešila Eva, obvinila hada. A keď zhrešil Adam, obvinil Evu a Boha. Adam a Eva sa oddelili od seba navzájom i od Boha tým, že obviňovali.
Kristus urobil opak. Neobviňoval a nesúdil. Vzal naše hriechy a spravil ich svojimi. Namiesto toho, aby nás potrestal za našu vinu, pokoril sa a prevzal našu vinu.
Kristus neurobil chybu Adama a Evy; neoddelil sa tým, že by obviňoval alebo súdil. Vzal na seba naše hriechy a spojil nás so sebou, aby sme mohli byť spojení s Bohom.
Ak chceme s Kristom vstať z mŕtvych, bude najspravodlivejšie, ak zopakujeme to, čo samotnému zmŕtvychvstaniu predchádzalo. Aby sme sa skutočne spojili, musíme prevziať zodpovednosť za naše činy aj za činy iných, prijať všetky hriechy ako svoje vlastné a žiadať o odpustenie.
Táto cesta sa zdá nelogická. Predstavte si súd, kde by každý obvinený priznával svoju vinu.
Pôst je naša cesta ku Krížu a k Vzkrieseniu, k našej spáse.
Spásu máme problém nájsť nie preto, že je nedosiahnuteľná. Dobre ju nevidíme preto, že sme zaneprázdnení poukazovaním na hriechy iných či na svoje ospravedlňovanie.
„Existuje len jedna cesta k tvojej spáse: Staň sa zodpovedným za všetky hriechy každého jedného človeka. Veď to tak skutočne je, priateľ môj, pretože len čo úprimne vezmeš na seba zodpovednosť za všetko a pred všetkými, ihneď zistíš, že, áno, skutočne práve ty si pred všetkými a za všetko vinný. Ale ak začneš zvaľovať svoju lenivosť a svoju nemohúcnosť na ostatných, skončíš tým, že prijmeš pýchu diablovu a budeš reptať proti Bohu,“ počuť hlas starca Zosimu z Dostojevského Bratov Karamazovovcov.
