“Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Lk 17, 5-10
Viera nie je zásluha, viera je dar. Vieru dostávame od Toho, v ktorého chceme veriť, alebo aj nemôžeme veriť. Vieru dostávame z Božej milosti, bez našej osobnej zásluhy, na úsvite nášho detstva, počas krútňav nášho života alebo v posledných okamihoch našej smrti.
Vieru nám musí Boh dať, ale ešte nikomu tento dar neodoprel, ak po ňom úprimne túžil. Niekedy taká túžba vyzerá ako zápas s Bohom, ako polemika s ním, ako hádka. Boh je Otec, aj náš, môj, tvoj, jeho, jej otec, a otec strpí aj urážky a odpor, ak za nimi cíti túžbu dieťaťa po láske. A strpí aj obyčajnú detinskú hlúposť, ak náš duch je rovnako slabomyseľný ako je detské telíčko.
Ak nemáme vieru, môžeme o ňom úpenlivo a vytrvalo prosiť, môžeme po nej túžiť. A ak vieru máme, musíme sa o ňu starať, opatrovať ju, nenechať si ju ukradnúť alebo zovšednieť.
Lebo okolo nás striehnu vlci a šakali, lovci na vieru, vierolovci, aby nás o ňu pripravili. Nemať vieru je nádej, že raz k nej prídeme. Mať vieru je záväzok. Apoštoli teda dobre hovorili, keď prosili Krista Daj nám väčšiu vieru.
Túžba po viere vôbec alebo po väčšej viere je túžba ostať u svojho Otca, neprestať nikdy byť Božím dieťaťom.
