Rímskokatolícka cirkev si 23. marca pripomína svätú Rebeku (Rafqu), rehoľníčku, ktorá svojím životom ukázala, ako sa dá žiť s úplnou dôverou v Boha aj uprostred veľkej bolesti.
Narodila sa 29. júna 1832 v libanonskej dedine Himlaya. Bola jediným dieťaťom Mourada Sabera el-Choboq el Rayessa a Rafqy Gemayelovej. Pri krste dostala meno Boutroussieh (Petra), keďže sa narodila v deň sviatku svätého Petra. Keď mala sedem rokov, jej matka zomrela a rodina sa dostala do veľkých problémov. Otec ju poslal do služby v Damasku, kde žila štyri roky.
Keď sa vrátila domov, zistila, že jej otec sa znovu oženil. Nevlastná matka ju chcela vydať za svojho brata, zatiaľ čo teta pre ňu mala iného ženícha. Rebeka však cítila, že jej život patrí Bohu. Nechcela sa vydať a v modlitbe prosila o jasné znamenie. Napokon vstúpila do kláštora Dcér Panny Márie oslobodenia v Bikfayi, hoci sa jej otec aj nevlastná matka snažili presvedčiť ju, aby zostala doma.
V kláštore učila dievčatá a starala sa o chudobných. Pôsobila v rôznych mestách ako Ghazir, Jbeil a Maad. Stále viac však vnímala, že ju Boh volá k prísnejšiemu životu. V roku 1871 sa pri modlitbe v Chráme svätého Juraja rozhodla vstúpiť do maronitskej rehole. O rok neskôr zložila slávnostné sľuby v Monastieri svätého Šimona v Aitou a prijala meno svojej zosnulej matky – Rafqa. Zvyšok života prežila v modlitbe, práci a prostote.
V roku 1885 počas modlitby prosila Boha, aby jej dovolil zdieľať Ježišovu bolesť. Hneď potom začala trpieť silnými bolesťami hlavy a postupne oslepla. Napriek tomu si nikdy nesťažovala a všetko prijímala s pokojom. Jej stav sa časom zhoršil – postupne stratila aj pohyblivosť, až ostala úplne pripútaná na lôžko. Aj v takejto situácii si zachovala vnútorný pokoj a vždy mala úsmev na tvári. Verila, že každá bolesť, ktorú prežíva, má zmysel.
V roku 1897 spolu s niekoľkými sestrami odišla do nového Monastiera svätého Jozefa Al Dahr v Jrabte. Tu prežila posledné roky života v pokračujúcej úplnej slepote a paralýze, no nikdy nestratila vnútornú radosť. Keď sa jej pýtali, či si praje uzdravenie, odpovedala, že nechce, pretože sa cíti šťastná v bolesti, ktorú môže obetovať Bohu.
Rebeka zomrela 23. marca 1914. Po jej smrti začali ľudia prichádzať k jej hrobu a prosili ju o pomoc. Mnohí svedčili o zázračných uzdraveniach – slepí opäť nadobudli zrak, ochrnutí mohli chodiť a ľudia s nevyliečiteľnými chorobami sa uzdravili. Jeden z najznámejších prípadov sa týkal muža, ktorý trpel silnými bolesťami nôh a nevedel chodiť. Po modlitbe pri jej hrobe zrazu pocítil úľavu a odišiel po vlastných.
Lekári skúmali viaceré uzdravenia, ktoré boli pripisované jej príhovoru a ich nevysvetliteľný charakter prispel k procesu jej svätorečenia. Pápež Ján Pavol II. 17. novembra 1985 vyhlásil Rebeku za blahoslavenú a 10. júna 2001 za svätú.
Stala sa patrónkou všetkých, ktorí trpia veľkou fyzickou bolesťou, chorých i nevidiacich. Ľudia sa k nej obracajú s prosbou o pomoc pri hrozbe straty rodičov a pri životných skúškach. Jej kláštor v Jrabte sa stal miestom, kam prichádzajú veriaci hľadať útechu a duchovnú silu.
Svätá Rebeka, oroduj za nás!
