Po odchode pápeža Františka nezostal len smútok. Zachovali sa tisíce momentov: jednoduchých, hlbokých, často neplánovaných, v ktorých sa dotýkal ľudí spôsobom, aký sa nedá napodobniť ani naučiť.
Niektoré z takýchto chvíľ sa stali virálnymi, iné zostali zaznamenané len v pamäti tých, ktorým sa venoval. No každá z nich niesla spoločný menovateľ: tichú odvahu milovať bez podmienok. Prinášame výber niektorých najdojímavejších okamihov jeho dvanásťročného pontifikátu.
„Nech zostane. Boh hovorí cez deti.“
V roku 2019 k nemu počas audiencie pristúpilo dievčatko v tričku s nápisom „Láska“. Tlieskala a pobehovala po pódiu. Pápež sa len usmial, naznačil ochrankárom, aby nezasahovali, a pokojne povedal: „Nech zostane. Boh hovorí cez deti.“ O rok skôr zase dovolil malému chlapcovi, ktorý nevedel hovoriť, krúžiť okolo pódia. „Je svojský, ale slobodný. Prinútil ma zamyslieť sa: som aj ja pred Bohom takto slobodný?“ povedal prítomným.
Chlapec, ktorý sa bál o svojho otca
V apríli 2018 navštívil František jednu z rímskych farností. Deti mu mohli klásť otázky. Malý Emanuel prišiel k mikrofónu, no nevedel prehovoriť. Oči sa mu zaliali slzami. Pápež ho nežne privolal k sebe: „Poď sem, Emanuel, pošepkaj mi to do ucha.“
Chlapec sa naklonil, objal pápeža a niečo mu povedal. Po chvíli ticha sa František spýtal, či to smie prezradiť. Emanuelov otec zomrel. Bol ateista, ale dal pokrstiť všetky svoje deti. A Emanuel sa bál, či je jeho otec v nebi.
Keď sa potom pápež obrátil k ľuďom, povedal: „Jeho otec bol neveriaci, ale pokrstil všetky svoje deti. Myslíte, že Boh opustí také srdce?“ Nechal deti zakričať „Nie!“ a dodal: „To je odpoveď. Boh má srdce otca. A bol určite hrdý na tvojho otca.“
V tej chvíli sa z tejto improvizovanej katechézy stalo niečo viac: hlboké uistenie, že Božie milosrdenstvo sa nedá zamknúť do dogmatickej schránky.
Stretnutie s mužom, ktorého tvár pokrývali nádory
V roku 2013 prišiel na audienciu Vinicio Riva, muž trpiaci neurofibromatózou. Jeho telo bolo pokryté bolestivými výrastkami. Ľudia sa od neho často odťahovali, už aj pohľad naňho vzbudzoval strach. František k nemu pristúpil bez váhania. Objal ho. Dlho, bez slov.
„Nikdy predtým ma nikto takto nedržal,“ povedal neskôr Riva. „Bez strachu, bez znechutenia… cítil som sa, akoby mi niekto zobral bremeno.“
Dieťa s Downovým syndrómom v papamobile
V roku 2018 sa na audiencii v Ríme zúčastnil aj dvanásťročný Peter Lombardi, chlapec s Downovým syndrómom, ktorý prekonal leukémiu. Jeho najväčším snom bolo stretnúť pápeža.
František sa zastavil pri jeho rodine, pobozkal chlapca na čelo a potom ho pozval do papamobilu. Matka len šepla: „Porazil rakovinu vďaka Božej milosti.“
V ten deň Peter nebol chorý ani postihnutý. Bol jednoducho vítaný. Ako každý človek, ktorý túži po objatí.
Vtiahnuť svet do ticha pandémie
V marci 2020, keď svet zachvátila pandémia a prázdne ulice pripomínali prízrak konca, František vyšiel sám na Námestie svätého Petra. V tme a daždi stál pred opusteným priestorom a modlil sa.
„Už týždne je večer,“ povedal. „Hustá temnota sa zhromaždila nad našimi mestami. Naplnila náš život ohlušujúcim tichom…“
Slová, ktoré vyslovil, sa ponorili do obrovského priestoru ticha. Pozerali sme sa na muža, ktorý neponúkal jednoduché odpovede. Len stál, niesol našu úzkosť, modlil sa s nami. A v tej prázdnote sme zacítili, že nie sme sami.
Obed s ľuďmi bez domova
Po prejave pred americkým Kongresom v roku 2015 František odmietol obed s politikmi. Namiesto toho šiel do centra Charity, kde jedol s ľuďmi bez domova, s tými, ktorí bojujú so závislosťou, so ženami, ktoré utiekli pred násilím, s deťmi s postihnutím.
„Je to úžasné,“ povedala vtedy jedna z prítomných. „Stretnúť niekoho, kto mení pohľad na ľudí. Nielen rozprávaním, ale tým, že si sadne vedľa vás.“
Ticho, láskavosť, blízkosť
Pontifikát pápeža Františka bol plný silných výrokov. No zostane v pamäti najmä pre to, čo robil v tichu. Keď požehnal oči päťročného dievčatka, ktoré malo stratiť zrak. Keď si nechal z líca zotrieť krém z narodeninovej torty od detí. Keď si potriasol rukou so „Spider-Manom“, mladíkom v kostýme, ktorý navštevoval choré deti v nemocniciach.
Nepotreboval veľké gestá, aby ukázal veľkosť. Stačilo mu byť tam, kde sa iní nepozerajú. Nechať sa prerušiť dieťaťom. Objať človeka, ktorého sa ostatní stránili. Počuť otázku, ktorú iní nechceli počuť. A odpovedať – nie poučkou, ale prítomnosťou.
Posledná otázka
V jednom zo svojich posledných príhovorov povedal: „Nestrácajme čas zbytočnými slovami. Pýtajme sa sami seba: Viem načúvať? Som pripravený odpovedať na volanie dobra, alebo sa skrývam za výhovorky a frázy?“
Možno práve v tejto výzve spočíva jeho najväčší odkaz. Byť pripravený, hoci aj v tichu, načúvať a odpovedať.
Nie ako symbol, ale ako brat. Ako pastier. Ako človek, ktorý nezabudol, čo znamená milovať tvárou v tvár.
Starenka, ktorá nevedela čítať
Na jednej pastoračnej ceste v Latinskej Amerike mu podala istá žena starú Bibliu. Bola dotrhaná po okraji, ako keby prežila vojnu. So slzami povedala: „Neviem čítať, ale každý večer si ju pritlačím na srdce.“ Pápež jej ju vrátil, pobozkal obal a povedal: „Potom z nej čítaš lepšie než my všetci teológovia.“ A dodal: „Aj ja si ju niekedy musím pritlačiť, keď nerozumiem Bohu.“
Posledné slová k sestrám, ktoré sa starali o umierajúcich
Keď navštívil hospic, kde sa starajú o bezdomovcov v posledných fázach choroby, nezdržal sa len pri požehnaní budovy. Zišiel do izieb. Pri jednej sestričke sa zastavil dlhšie. V očiach mala únavu, ale aj pokoj.
Povedal jej: „Nikto nevidí, čo robíš. Ale Boh má niekedy radšej túto skrytú svätosť než veľké veci, ktoré robíme pod svetlom reflektorov. Pokračuj.“
A ona mu odpovedala: „Len s modlitbou. Bez nej sa to nedá.“ Usmial sa a zašepkal: „Potom sa modli aj za mňa, dobre?“
Malé topánky pod vianočným stromčekom
Každé Vianoce sa pod stromčekom vo Vatikáne objavili nielen betlehem a ozdoby, ale aj niečo veľmi nenápadné: jeden pár detských topánok. Boli to topánky, ktoré mu v roku 2013 darovala utečenecká matka z Lampedusy po tom, ako jej dieťa zomrelo počas plavby.
Odvtedy ich nikdy nedal preč. Vždy počas Vianoc boli symbolom detí, ktoré sa narodili do bolesti. Nikomu to nevysvetľoval, ale tí, čo pripravovali výzdobu, vedeli, že tam nesmú chýbať.
Stretnutie s mladým seminaristom, ktorý pochyboval
Istý mladý muž na pokraji odchodu z kňazského seminára napísal pápežovi, že má pochybnosti – nie o Bohu, ale o sebe. „Nie som dosť čistý, nie som dosť dobrý. Možno som spravil chybu,“ písal.
Odpoveď bola krátka, napísaná rukou: „Aj Peter mal pochybnosti. A Judáš ich nemal. Nech ťa Boh vedie. Ak budeš klesať, Kristus je ten, čo ťa potiahne späť. Nie seminár. Nie pravidlá. On. Neprestávaj kráčať.“
Ruka na rukách robotníkov
Počas jednej návštevy v baníckom meste v Bolívii si sadol k stolu s niekoľkými baníkmi. Nepovedal im kázeň o sociálnej spravodlivosti. Len vzal jednu ruku baníka do svojej.
Chvíľu ju držal, potom pozrel na ostatných: „Táto ruka buduje svet. Aj keď si to svet nevšíma.“ A po chvíli dodal: „A aj Boh má mozole.“
Nezodpovedané volanie do kláštora
Na Silvestra 2013 pápež František zavolal do karmelitánskeho kláštora v Lucene, aby zablahoželal sestrám k 400. výročiu. Keďže sestry nezdvihli telefón, zanechal im odkaz:
„Čo robíte také dôležité, že nemôžete zdvihnúť telefón? Tu je pápež František. Chcel som vám zaželať šťastný nový rok. Skúsim zavolať neskôr. Boh vás žehnaj.“
Stretnutie s komikmi vo Vatikáne
V júni 2023 pápež František privítal vo Vatikáne viac než 100 komikov z 15 krajín vrátane Chrisa Rocka, Jimmyho Fallona a Stephena Colberta. Povedal im: „Keď rozosmievate divákov, rozosmievate aj Boha.“ Zdôraznil, že humor spája ľudí a pomáha prekonávať ťažké časy.
Obľúbený maďarský vtip
Počas návštevy Budapešti v roku 2021 pápež František zdieľal svoj obľúbený maďarský vtip:
„Prečo sa v nebi bude hovoriť maďarským jazykom? Lebo trvá večnosť, kým sa ho naučíte!“
Vtipná odpoveď na telefóne
Keď ako nový pápež zavolal do generálneho domu jezuitov a predstavil sa: „Dobrý deň. Tu je pápež František a rád by som hovoril s generálnym predstaveným“ mladý rehoľník na druhej strane odpovedal: „Áno, a ja som Napoleon!“
* * *
Tieto momenty ukazujú pápeža Františka ako človeka s veľkým srdcom a zmyslom pre humor, ktorý dokázal priblížiť Cirkev ľuďom a priniesť im radosť aj v každodennom živote.
Nie každý pápež vedel tak prirodzene prejsť od vtipu k tichému objatiu, od improvizovaného úsmevu k modlitbe v daždi. Pontifikát Františka, prvého pápeža z Latinskej Ameriky, bol plný ľudskosti. Nie v teórii, ale v drobných, neplánovaných okamihoch. Vedel rozosmiať, zaskočiť, odzbrojiť, ale aj umlčať svet jednoduchosťou a hĺbkou jedného gesta.
Raz povedal, že kresťan, ktorý sa neusmieva, pôsobí, akoby práve prišiel z pohrebu. On sám si na humore zakladal, nie ako na stratégii, ale ako na vyjadrení radosti z viery.
Pápež František nezanechal len dokumenty a encykliky, ale predovšetkým stovky dotykov ľudskosti, ktoré neupadli do zabudnutia. Jeho humor, nežnosť a odvaha objímať tých, ktorých sa iní stránili, zostanú trvalým svedectvom evanjelia v praxi. Aj po jeho odchode zostáva medzi ľuďmi úsmev, nádej a tiché „ďakujem“ nie od davov, ale od konkrétnych ľudí, ktorých sa dotkol.
Spracovala: Tatiana Čižiková
