Čoraz silnejšie vplyvy sekularizmu stavajú mnohých kresťanov sláviacich sviatok Všetkých svätých a Dušičky pred otázku Halloweenu: Môžu kresťania vôbec sláviť Halloween bez nebezpečenstva synkretizmu? Odpoveď je jednoznačná: Samozrejme! Ak mu vrátia jeho kresťanský obsah. Anglické slovo Halloween (All Hallows’ Eve alebo Hallowe’en) totiž pôvodne neznamená nič iné ako predvečer Sviatku všetkých svätých.
Halloween teda len postihol rovnaký osud ako iné kresťanské sviatky. Je všeobecne známe, že keď kresťania svoje sviatočné dni uvádzali do života, „požičali“ si dátumy dovtedajších pohanských sviatkov a naplnili ich novým kresťanským obsahom. Mnoho storočí neskôr sekularizácia v lacnom kostýme progresivity pôsobí zasa spätný chod.
Dlhodobo kresťanské sviatky sú zbavované svojho doterajšieho obsahu a namiesto nich sa ponúkajú či podsúvajú plytké „zábavné“ alternatívy, ktoré sa pokúšajú vyplniť vzniknuté duchovné vákuum. Úspechy týchto snažení majú potvrdzovať každoročné miliardové obraty spojené s nákupom sladkostí či kostýmov v západných krajinách.
Voči argumentu lákavej a neškodnej zábavy pre deti sa dá pekne ponúknuť iný: Prečo namiesto strašidelnej halloweenskej párty neponúknuť deťom radšej párty či sprievod všetkých svätých? Nedodá viac optimizmu oslava života ako smrti?
Čo teda slávime v prvé novembrové dni?
Rímskokatolícka cirkev slávi 1. novembra Sviatok všetkých svätých. Samotný názov sviatku jasne ukazuje, že do centra pozornosti sa majú dostať aj tí svätí, ktorí nie sú vyslovene spojení s konkrétnym dňom liturgického roka. Korene sviatku siahajú v latinskej cirkvi do 7. storočia, keď pápež Bonifác IV. zasvätil Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom dovtedajší pohanský chrám Panteón. Oficiálne sa na Západe Sviatok všetkých svätých slávil prvýkrát 13. mája 609.
Pápež Gregor IV. presunul v roku 835 termín slávenia sviatku z 13. mája na 1. novembra a zásadne prispel k jeho rozšíreniu na celú Cirkev. Dôvodom presunu sviatku na jeseň mohol byť fakt, že v Ríme bol máj ako obdobie pred žatvou spojený s nedostatkom potravín, čo nevytváralo vhodné podmienky na konanie veľkých náboženských slávností.
Druhý novembrový deň patrí zasa spomienke na všetkých zosnulých, ktorú poznáme najmä pod rozšírením ľudovým názvom Dušičky. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol pre svoj kláštor svätý opát Odilo z Cluny koncom 10. storočia. Pod vplyvom jeho mníchov sa táto spomienka rýchlo rozšírila, hoci oficiálne ju pre celú Cirkev potvrdil až pápež Benedikt XV. v roku 1915.
Pre kresťanov majú obidva dni spoločného menovateľa a ním je pohľad na Ježiša Krista ako na definitívneho riešiteľa otázky smrti. Prvý deň sa katolíci obracajú na svätých ako občanov neba, aby im takpovediac pomohli s vybavením rovnakého povolenia na pobyt, aký už definitívne dostali oni.
A na ďalší deň prichádzajú s podobnou prosbou aj pre svojich zosnulých príbuzných či známych. Zjednodušene môžeme povedať, že kladné vybavenie takýchto žiadostí Katolícka cirkev nazýva odpustkami a zvyčajne je lehota na ich podanie predĺžená na celý týždeň po 2. novembri.
Tieto „procedúry“ prirodzene implikujú ďalšie obsahy kresťanskej viery, ktoré patria najmä do oblasti eschatológie, teda učenia o posledných veciach. Pastoračná skúsenosť okrem toho hovorí aj o prípadoch, keď niektorí ľudia tieto dni využívajú ako priestor na smútenie.
Uponáhľaná doba im totiž tento potrebný čas zväčša nedopriala a neumožnila im tak prechádzať všetkými fázami lúčenia s blízkymi osobami. Prvé novembrové dni teda môžu poskytnúť potrebné chvíle zastavenia každému bez ohľadu na vierovyznanie, keďže problém straty blízkej osoby s vierovyznaním nesúvisí.
„Dušičky“ v iných cirkvách a spoločenstvách
Medzi východnými kresťanmi je slávenie sviatku doložené už vo 4. storočí, teda o pár storočí skôr ako na Západe. Kresťania východných cirkví si pritom ponechali pôvodnú prax a slávia Sviatok všetkých svätých osem týždňov po Veľkej noci. Vynikne tým totiž jasnejšie dôležité prepojenie, ktoré robí človeka svätým.
Kresťanský Východ totiž chápe svätosť nie iba ako morálnu kvalitu, ale skôr ju vníma očami vzťahu. Sviatok všetkých svätých preto nasleduje týždeň po Nedeli Päťdesiatnice, keď gréckokatolíci slávia príchod iniciátora tohto vzťahu s Bohom – Svätého Ducha.
Preto do rámca tejto udalosti umiestňujú aj svoje Dušičky a vyhradili im dokonca až päť sobôt počas celého roka. Posledná z nich sa slávi práve deň pred sviatkom Turíc, kým prvé štyri sa viažu na obdobie Veľkého pôstu a tým na sviatok Kristovho vzkriesenia. Tieto soboty nesú názov „zádušné“, keďže sa počas nich slávia bohoslužby za duše všetkých zosnulých.
Typickým obradom týchto sobôt je tzv. panychída (gr. bdenie), teda modlitba za zosnulých, počas ktorej sa jednotlivo spomínajú ich mená podľa poskytnutých zoznamov daného spoločenstva. Sobota ako deň modlitby za zosnulých je prirodzeným dôsledkom kresťanskej viery, podľa ktorej telo Ježiša Krista práve v tento deň ležalo v hrobe, kým on zostúpil k zosnulým a víťazne ich previedol do neba.
Čo sa týka praxe evanjelických veriacich, tí nemajú v kalendári Sviatok všetkých svätých, ale namiesto neho slávia 31. októbra sviatok Pamiatky reformácie, teda udalosť prvého verejného vystúpenia Martina Luthera v roku 1517. Medzi 95 tézami na dverách wittenberského chrámu sa priamy protest proti neprimeranej úcte svätých síce ešte neobjavil, ale súčasná modlitebná prax evanjelikov smeruje priamo k trojjedinému Bohu a vynecháva pritom už opísaný katolícky spôsob.
Ani modlitby za zosnulých v princípe nepatria do duchovného repertoáru evanjelických veriacich. Pri novembrovej návšteve cintorínov si skôr uctievajú ich pamiatku a ďakujú za ich život. Evanjelické cirkvi v niektorých krajinách vyhradzujú pamiatke zosnulých aj poslednú nedeľu pred začiatkom Adventu, ktorá sa termínovo prekrýva s Nedeľou Krista Kráľa v latinskej cirkvi.
V týchto dňoch môže teda vo svetle zapálených sviečok na cintorínoch či v našich domovoch jasnejšie vyniknúť kresťanská nádej, ktorá pomáha prekonávať bolesť zo straty blízkeho človeka i vyrovnať sa so svojou vlastnou konečnosťou. V každom prípade je to vhodná príležitosť zastaviť sa.
