Veľa sa rozpráva o identite ženy a muža. O tom, čo je jej podstatou, a či sa niekto môže cítiť ženou napriek tomu, že má telo muža. Nezodpovedanou otázkou je, ako takýto človek túžiaci po tranzícii vie, kto to žena v skutočnosti je; čo môže byť jej najbytostnejšou podstatou.
Na druhej strane veľa počujeme o degradácii a zotročení ženy, o znevýhodnení žien či o patriarchálnej spoločnosti. Samozrejme, aj kresťanstvo je na lavici obžalovaných ako jej zotročovateľ. Paradox je, že práve kresťanstvo nie je ničím iným ako hymnom na ženu a na ženský princíp vo svete.
Žena. Jej náboženský význam sa nám odhaľuje už na samom začiatku Biblie, v prvej kapitole Knihy Genezis, ktorá hovorí o stvorení človeka a kde je žena nazvaná životom. Žena je daná mužovi ako jeho život, čo v našom ľudskom jazyku znamená „ako radosť a teplo“, „ako krása a inšpirácia“. Takto sa začína kresťanské učenie o žene.
Do života sveta vstupuje žena ako objekt lásky a obdivu, ako tá, ktorú muž hľadá, bez ktorej nemôže žiť. Láska môže byť skazená ľudskou slobodou, môže sa zvrhnúť na niečo nízke a nedôstojné človeka, ale toto je len deformácia lásky, pád ženského princípu – pôvodná podstata ženy je však vznešená, čistá a všezahŕňajúca. A nie je náhoda, že v Biblii, ktorá používa jazyk poézie na opis histórie vzťahu medzi Bohom a svetom, medzi Bohom a človekom, sú tieto vzťahy vždy prirovnávané k manželstvu, k vzťahu medzi mužom a ženou. Nie je náhodou, že Pieseň piesní je súčasťou Biblie. Báseň o ľudskej láske, o láske k žene, a táto báseň je uznávaná ako symbolický opis Božej lásky k svetu a lásky sveta k Bohu:
„Prišiel som, sestra moja, nevesta, do svojej záhrady. (…) Zaspala som, ale moje srdce bdelo. Tu počuť čosi. Môj milý klope: Otvor mi, sestra moja, priateľka moja, holubička moja, moja čistá. (…) Vovádza ma do vínnej pivnice a jeho zástava nado mnou je láska.“ (Pies 5,1-2; 2,4)
Čokoľvek človek robí, všetko, čo vytvorí, prichádza do styku s láskou a v nej nachádza svoju odmenu a plnosť: v čistej, úplnej, všezahŕňajúcej láske človek nachádza nebo na zemi, dych a prítomnosť Boha v človeku. Ak sa toto odstráni, svet sa stáva obyčajným a temným.
Keď môj starý otec umieral, nedokázal už hovoriť a len s veľkou námahou písal. Tým, že každé slovo bolo preňho bolo malým výstupom na Everest, vážil slová, aby tých výstupov nebolo príliš. Na jednej takejto kartičke bolo napísané: „Čokoľvek budeš robiť, ak budeš robiť s láskou, budeš odmenený “ A taká je aj večná skúsenosť celého ľudstva a taký je náboženský základ kresťanského postoja k žene.
Ale to nie je všetko. Kresťanstvo vyzdvihuje a oslavuje v žene osobité vlastnosti, ktoré sú jej vlastné. A možno sú najlepšie viditeľné v tej žene, ktorá je vždy v centre kresťanstva a ktorú Cirkev oslavuje ako čestnejšiu než cherubíni a neporovnateľne slávnejšiu než serafíni. Toto je Mária, Matka Ježiša Krista; toto je celý jej obraz v evanjeliu – obraz úžasnej pokory a čistoty, trpezlivosti a vernosti.
Tu ju vidíme na úplnom začiatku evanjeliového príbehu pri pokorných jasliach, kde leží jej Syn. Tam žiari svetlo celého materstva – najplnšia a najčistejšia zo všetkých možných radostí na zemi. Vidíme ju aj v Chráme, kde prináša a odovzdáva svojho Syna jeho osudu, účelu a životu. Odovzdáva ho a vo svojom sebaobetovaní napĺňa večné povolanie ženy: dávať život a vzdávať sa ho. Dýchať a vydychovať.
Takisto vidíme úžasne tichú prítomnosť Márie v Kristovom živote; je tam, ale v tichosti. Len raz počujeme jej hlas, a to v Káne Galilejskej, kde nebolo dosť vína, ľudia nevedeli, čo robiť, a ich ľudská radosť bola náhle ohrozená. V tejto chvíli ona, matka a žena, pomáha. Opäť sa tu objavuje večný obraz ženskej pomoci: keď je život ťažký, keď nám dochádza radosť zo života, ona je tá, ktorá nám dokáže sprostredkovať pohár vína radosti.
A nakoniec posledný a najdôležitejší okamih. Keď sa všetci zľakli, ušli a zradili Krista, pri kríži – v hodine strašnej osamelosti a utrpenia – opäť nachádzame Máriu. Toto je jej hodina, jej čas. Nie je tu hrdinstvo, boj ani pobúrenie, jedine nekonečná sila lásky a spolucítenia.
„A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,35) – tieto slová povedal starec Simeon Matke, ktorá priniesla Dieťa Ježiša, aby bolo zasvätené Bohu. A tu je odmena za trpezlivosť, za obetu, za súcit: nevyčerpateľná láska generácií, ktoré ju oslavujú ako čestnejšiu než cherubíni a neporovnateľne slávnejšiu než serafíni.
Aké nádherné slová ľudia hovoria na jej počesť: „Raduj sa, ty, skrze ktorú zažiari radosť; raduj sa, ty, skrze ktorú pominie kliatba. Raduj sa, návrat padlého Adama; raduj sa, vyslobodenie Evinych sĺz!“
V našej dobe sa veľa hovorí o právach a verejnej úlohe ženy. Ale všetko toto sú mužské reči, pretože mužský svet všetko prekladá do oblasti ekonómie a práva. Žena, Žena, ktorú kresťanstvo tak veľmi milovalo a ktorú vyvýšilo – táto Žena pozná svoje práva, pretože jej ich nikto nikdy nemohol vziať. Toto právo je povolanie milovať a pomáhať, znášať a trpieť. Toto právo je povolanie napĺňať náš strašný, zlý svet láskou a nežnosťou, byť tam, kde ktokoľvek trpí, a napokon urobiť samotný svet tou Ženou odetou slnkom, o ktorej sa hovorí v Knihe Zjavenia (porov. 12,1).
A nevidieť toto všetko je skutočným znevýhodnením a ponížením ženy. Ak na základe svojej ideológie redukujem všetko na zemi – lásku, súcit, obetu – na materializmus, na boj záujmov a túžob, tak vykonávam na žene tranzíciu.
Všetky tieto ideológie sú však odsúdené ženou a jej večným povolaním. Žene je daný veľký dar: zachovávať život, byť životom – a pred touto pravdou, hĺbkou a krásou života sú všetky ideológie bezmocné.
