Hlavným dôvodom odchodu veriacich z Cirkvi vraj nie je ani cirkevná daň, ani korona, ba ani sexuálne zneužívanie či iné škandály. Autor knihy Sto ťažkých otázok pre katolíkov David G. Bonagura v tom má jasno. Dôvod, pre ktorý svoju knihu napísal, je vraj totožný s tým, ktorý vyháňa ľudí z Cirkvi najčastejšie. A najmä tých mladých. Štatistiky vraj odhalili, že ide o chýbajúce odpovede. Mladí majú veľa otázok. A keď nedostávajú uspokojivú odpoveď, hľadajú inde.
Aké sú to otázky? O Bohu, posmrtnom živote, zdanlivo nezodpovedaných modlitbách, iných náboženstvách, morálke a vede. A tieto otázky, zvyčajne formované svetskými zdrojmi nepriateľskými voči náboženstvu, stavajú katolicizmus do defenzívy.
Kniha Davida Bonaguru sa zrodila z improvizovaných otázok o viere, Bohu a náboženstve, na ktoré dával pravidelne priestor svojim študentom na začiatku semestra. Po niekoľkých rokoch mal v ruke hromadu otázok a uvedomil si, že mnoho katolíkov má v podstate rovnaké otázky. A tak urobil výber stovky najčastejších a napísal knihu.
Ide pritom o „večné otázky“ týkajúce sa zlučiteľnosti Boha s realitou zla a utrpenia, existencie slobodnej vôle, rozmanitosti náboženstiev a osoby Ježiša Krista. Ako sa dá zlúčiť viera a veda? Existuje mimozemský život? Je Biblia autentická? Veľký záujem medzi mladými majú otázky o homosexualite a transrodovosti.
Čo však autora zarazilo asi najviac, neboli ani tak samotné otázky ako skôr ich formulácie. Drvivá väčšina z nich sa začínala slovami: „Ako vieme, že…?“ Ľudia dnes hľadajú istotu pre svoje presvedčenie; chcú mať istotu, že to, čomu veria, je pravda. Sú priam dychtiví uveriť, ale bránia im v tom niektoré nevyjasnené záležitosti.
Mladí chcú mať istotu. Ak by sme ju však dosiahli, zostalo by ešte miesto pre vieru? Profesor katolíckej dogmatiky z nemeckého Münsteru Michael Seewald, ktorý bude v marci ocenený cenou Gottfrieda Wilhelma Leibniza, prišiel s iným názorom. Trochu viac neistoty ohľadom spasenia by Katolíckej cirkvi prospelo, povedal teológ v rozhovore pre Christ und Welt.
Seewalda vôbec netrápi skutočnosť, že mnohí katolíci neveria v také skutočnosti ako narodenie Božieho Syna z Panny, telesné vzkriesenie či premena chleba a vína vo svätej omši na telo a krv Ježiša Krista. „Ján Pavol II. ešte veril, že môže ukončiť spoločenské diskusie posledným slovom,“ povedal Seewald s tvrdením, že takto to dnes už nefunguje.
Dnes vraj nemôžeme povedať, že považujeme katolícké učenie za pravdivé, a teda budeme spasení, pretože vzťah medzi vedomosťami a vierou je nejasný. „Od koľkých bodov sa už dostanem do neba? Keď prijmem 51 percent katolíckeho učenia?“ pýta sa teológ a vieru označuje za „vysoko osobnú záležitosť“. Na zlatý dogmatický stred, v ktorý verí väčšina katolíkov, sa už dnes podľa renomovaného nemeckého dogmatika spoliehať nemôžeme.
Dva odlišné pohľady na tú istú problematiku. Robíme rôzne štatistiky, koľko ľudí ešte chodí do kostolov po korone. Zisťujeme, ako rýchlo napreduje sekularizácia. Oveľa dôležitejšia otázka však je, koľko ľudí dnes ešte chodí s Bohom počas bežného dňa. Okyptený obraz Boha prispôsobený na moju aktuálnu mieru však veľa vody nenamúti.
Istotu vo viere na tomto svete nebudeme mať nikdy, ale môžeme sa jej priblížiť na dosah ruky. Je však nadmieru dôležité spolu so svätým Pavlom mať jasno v jednej veci: „Viem, komu som uveril.“ (2 Tim 1,12)
Nebude toto ten hlavný dôvod, pre ktorý ľudia opúšťajú Cirkev? Že v nej nestretávajú vzkrieseného Ježiša Krista?
Už len zistiť prečo…
