Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty! Tak sa aj vy navonok zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Prorokom staviate hrobky a spravodlivým zdobíte pomníky a hovoríte: »Keby sme boli žili za čias našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov.« A tak si sami svedčíte, že ste synmi tých, čo zabíjali prorokov. Vy už dovŕšte mieru svojich otcov!
(Mt 23, 27-32)
Keď sa malý Jožko rozbehne k ceste plnej áut, k hlbokej vode alebo sa nakláňa ponad zábradlie, mamička neprehovorí nežným hláskom: „Môj milovaný synček, nechcel by si si to náhodou rozmyslieť a nejsť tam?!“ Zakričí, primerane nebezpečenstvu. A primerane svojej láske. Aj Ježiš nás má rád, a preto občas zvyšuje hlas. Primerane riziku, do ktorého sa rútime.
V prípade farizejov a zákonníkov volá veľmi hlasno svoje dokonca sedemkrát opakované „Beda!“. Hej, ale to na adresu svojich úhlavných odporcov. My patríme predsa do zástupu Ježišových nasledovníkov… Áno, a zaiste aj úprimne. To však nič nemení na veci, že v každom učeníkovi drieme aj farizej a zákonník.
Prečo?
Pretože vo vnútri, sám pred sebou, sa každý vidí oveľa dokonalejšie a lepšie, než ho vnímajú ľudia zvonka na základe jeho postojov, slov a skutkov. Seba sme náchylní hodnotiť podľa svojich pekných plánov a predsavzatí – a kto by ich nemal?! Druhých hodnotíme len podľa toho, čo sa z nich premietlo do ich života.
Medzi predstavou a skutočnosťou býva dosť hlboká priepasť. Mali by sme ju zapĺňať úsilím o postupné presadzovanie ideálov do života. Rýchlejší a zdanlivo účinnejší efekt však dosiahneme pri obyčajnom natretí fasády. Tá však nemá dlhé trvanie. Skôr či neskôr príde situácia, keď sa vyfarbí, čo v človeku skutočne je.
U druhých to vyvolá rozčarovanie, u nás samých obyčajne nové kolo vylepšovania lacnej reputácie: hľadaním chýb u druhých, poukazovaním na ich popraskanú fasádu. Zdá sa to nízke a krátkozraké, a predsa máme k tomu všetci blízko.
Pokrytectvo prúdi v obojsmernej premávke. Vyprázdnené vnútro sa zameriava na údržbu fasády a to zas bráni uvedomiť si prázdnotu a morbídnosť vlastného vnútra. Nečistota pôsobí odpudivo a sama osebe vyvoláva potrebu odstrániť ju. Ak sa ju snažíme zakryť dobrým dojmom, zlo sa môže nerušene zakoreňovať a rozrastať, slovami Ježiša, vnášať mŕtvolný rozklad. A človek – obielený hrob – sa ľahšie stotožňuje so svojou fasádou než s hnilým vnútrom.
Farizejstvo je pokrytectvom voči druhým. No najmä osudným sebaklamom voči sebe samému. Udúša duchovnú imunitu, sily sebazáchovy, ktoré sú do človeka vložené, aby sa zbavil toho, čo ohrozuje jeho život. Aj duchovný organizmus má svoj imunitný systém v podobe výčitiek a túžob srdca.
Povrchnosť ho činí sterilným. Okrem toho lacný dobrý dojem bráni druhým, aby mi pomohli v mojich skutočných slabostiach. Aj z tejto pasce nás vyslobodí len pravda (Jn 8,32): pravda voči sebe a pravdivosť voči druhým.
Na záver sa žiada dodať stokrát overenú skúsenosť: Moje skutočné chyby najlepšie vidia moji blízki. Niet rýchlejšej cesty od farizejstva k opravdivosti než sa ich na ne otvorene spýtať.