V kalendári Gréckokatolíckej cirkvi má sobota pred Kvetnou nedeľou osobitný význam, ktorý odráža už jej názov: Sobota svätého a spravodlivého Lazára. Tento deň, ktorý tento rok pripadol na 12. apríla, je pomyselným spojovníkom medzi práve skončenou Svätou Štyridsiatnicou a Veľkým týždňom, ktorý vyvrcholí nedeľou Paschy.
V tento deň si pripomíname Ježišovo stretnutie so smrťou priateľa. Lazár bol už štyri dni v hrobe, keď k nemu Ježiš prišiel. Evanjelium to opakuje s dôrazom, ako keby nechcelo dovoliť žiadne pochybnosti: áno, bol mŕtvy, no mŕtvy nezostal.
Vzkriesenie Lazára neznamená len to, že Ježiš urobil zázrak. Je začiatkom záverečnej kapitoly, dňom, keď sa v Ježišovom živote všetko láme; dňom, keď sa už nedá cúvnuť; udalosťou, ktorá vyvolala obdiv, ale aj strach. Mnohí uverili, kým iní sa rozhodli, že Ježiš musí zomrieť.
Preto sa Sobota svätého Lazára nachádza práve tu: medzi koncom Štyridsiatnice a začiatkom Strastného týždňa. Je to víkend plný paradoxov: sobota života pred nedeľou, ktorá otvára cestu k smrti. Slávnostný tón, ktorý zaznie ešte naposledy pred tým, než sa všetko ponorí do ticha a bolesti.
Z liturgického hľadiska ide o výnimočný deň. V chrámoch znie krstný spev: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli.“ (Gal 3,27) Všetko v tento deň ukazuje na napätie medzi tým, čo sa končí, a tým, čo ešte len príde.
Z celého príbehu je azda najintímnejšou veta: „A Ježiš zaplakal.“ (Jn 11,35) To nie sú slzy zúfalstva ani slzy prehry – sú to slzy toho, kto miluje; slzy človeka, ktorý pozná smrť, a neotáča sa jej chrbtom.
Ježiš nestojí pri hrobe ako divák, ktorý prišiel ukázať silu. Stojí tam ako priateľ. Ako niekto, kto stratil blízkeho. Ako ten, kto cíti bolesť Márie a Marty. A keď hovorí: „Lazár, poď von!“, nehovorí to len do jednej hrobky v Betánii. Hovorí to svetu, ktorý sa zmieril s tým, že hroby sú poslednou zastávkou.
A čo sa s Lazárom stalo potom? Evanjelium veľa nehovorí. Vieme len, že bol pri večeri s Ježišom v Betánii. Vieme, že ho chceli zabiť: bol totiž nebezpečný, lebo bol živým zázrakom Ježiša Krista. Ale tradícia pokračuje aj ďalej. Hovorí, že odišiel na Cyprus, kde sa stal biskupom mesta Kition (dnešná Larnaka). Tam žil údajne ešte tridsať rokov a zomrel aj druhýkrát.
Legendy hovoria, že po vzkriesení už nikdy nebol taký ako predtým. Údajne sa nikdy nesmial – až na jeden raz, keď videl muža, ako kradne hlinený džbán. Povedal len: „Zem kradne zem.“ V tom výroku je všetko: úžas, melanchólia aj humor človeka, ktorý už videl hranicu, prekročil ju, no vrátil sa.
Sobota svätého Lazára nehovorí len o Lazárovi. Hovorí aj o Ježišovi, ktorý prichádza k hrobu – k nášmu hrobu. Nečaká, kým sa spamätáme. Prichádza, keď už zapáchame, keď už niet čo zachraňovať. A práve vtedy zaznie: „Poď von.“
V tejto sobote sa stretáva všetko: smrť, zármutok, láska, hnev, napätie, zázrak. Je to deň, keď sa Ježiš ešte raz zhlboka nadýchne pred tým, než vstúpi do Jeruzalema, kde ho čaká kríž.
Ak si dnes nájdete čas, prečítajte si tento príbeh v Jánovom evanjeliu. Nielen ako správu z minulosti, ale aj ako príbeh, ktorý kladie otázky: „Kde si ty už pochovaný? Kde si už štyri dni bez života?“ Práve tam zaznieva hlas, ktorý ti hovorí s mocou: „Poď von.“
