Svätý Ambróz, milánsky biskup, je jednou z najvýznamnejších osobností raného kresťanstva a západným cirkevným otcom.
Narodil sa okolo roku 339 v rodine vysokého cisárskeho úradníka v galskom meste Augusta Treverorum (dnes Trevír v Nemecku), ktoré v tom období slúžilo ako jedno zo západných cisárskych sídel.
Po smrti otca sa Ambróz s rodinou presťahoval do Ríma, kde získal vynikajúce vzdelanie v gramatike a rétorike, ako sa dá usúdiť z jeho neskorších diel. Po štúdiách začal kariéru v štátnej službe a stal sa správcom severoitalských provincií Ligúria a Emília. V tom čase bolo Miláno, centrum jeho správy, miestom náboženských sporov medzi pravovernými kresťanmi a heretikmi ariánmi.
Keď po smrti milánskeho ariánskeho biskupa Auxencia v roku 374 vypukol spor o jeho nástupcu, Ambróz, vtedy ešte len katechumen, prišiel na zhromaždenie veriacich zmierniť napätie. Dav však jednomyseľne zvolal, že práve on má byť biskupom. Hoci sa spočiatku bránil a považoval sa za nehodného, pod tlakom ľudu, cirkevných autorít a cisára Valentiniána I. (364 – 375) napokon súhlasil. Prijal krst a už o týždeň 7. decembra 374 bol vysvätený za biskupa Milána.
Ambróz si ako biskup uvedomoval svoje nedostatočné teologické vzdelanie, preto sa horlivo pustil do štúdia Svätého písma a diel veľkých teológov, ako boli svätý Atanáz, Origenes a svätý Bazil. Zároveň sa stal nekompromisným obrancom pravoverného kresťanstva v spore proti ariánstvu, ktoré popieralo božskú prirodzenosť Ježiša Krista.
Významným momentom jeho biskupskej služby bola ochrana milánskych bazilík pred ariánmi v roku 385. Cisárovná Justína, podporujúca ariánov, požadovala, aby Ambróz odovzdal jednu z bazilík heretikom. Biskup však odmietol a postavil sa na obranu pravej viery spolu s ľudom, ktorý obsadil chrámy a spieval hymny, ktoré Ambróz zložil.
Ambróz udržiaval blízke vzťahy s cisármi, no nikdy nezabúdal na svoju úlohu obhajovať nezávislosť Cirkvi. Voči cisárovi Teodóziovi I. (379 – 395) prejavil mimoriadnu odvahu, keď mu po masakre v Solúne v roku 390 uložil verejné pokánie. Tento čin ukázal, že Ambróz nerobil rozdiely medzi panovníkom a obyčajným človekom pred Božím zákonom.
Ambróz bol nielen teológom, ale aj starostlivým pastierom svojich veriacich. Pomáhal chudobným, vykupoval zajatcov a povzbudzoval ľudí k milosrdenstvu. Jeho osobný život v chudobe a každodennom pôste bol príkladom askézy.
Osobitnú pozornosť venoval katechumenom, teda tým, ktorí sa pripravovali na prijatie svätého krstu. Medzi najznámejších patril svätý Augustín, ktorého pokrstil na Bielu sobotu roku 387.
Svätý Ambróz zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397. Jeho telo je pochované v bazilike v Miláne, ktorá mu je zasvätená.
Ambróz po sebe zanechal bohatý literárny odkaz. Jeho diela, ako napríklad De fide (O viere), De sacramentis (O sviatostiach) a De officiis ministrorum (O povinnostiach klerikov), patria medzi základné spisy západnej teológie. Do západnej liturgie zaviedol antifonálne spevy, známe ako ambroziánsky spev, a zložil niekoľko hymnov vrátane známeho Te Deum (Teba, Bože, chválime).
