Mnohí sme už zažili situáciu, keď sme mali blízkeho človek v nemocnici a pýtali sme sa na jeho zdravotný stav. Vieme si predstaviť, ako veľmi by nás pohoršilo, znechutilo a nahnevalo, keby nás ten zodpovedný ošetrujúci lekár odbil slovami: „Choďte domov, všetko je v poriadku.“ Prirodzene, že chceme viac. Očakávame, že sa pri nás lekár pristaví, venuje nám čas a podrobne nám vysvetlí stav, prognózu i možnosti liečby. Vtedy by sa dostavila spokojnosť, lebo lekár sa nám venoval.
V jednom evanjeliovom príbehu stretávame stotníka, ktorý prišiel poprosiť Ježiša o zdravie svojho sluhu. (Mt 8,5-13) A práve pri tomto príbehu narážame pod povrchom na nevyslovené otázky, či Ježiš príde, či sa pristaví, či sa mu bude venovať…
Dobre poznáme starozákonný príbeh o Sýrčanovi Námanovi, ktorý trpel malomocenstvom. Vyhľadal proroka Elizea so žiadosťou, aby ho uzdravil, no prorok k nemu ani len nevyšiel. Namiesto seba poslal svojho sluhu, aby tomu významnému mužovi povedal, nech sa sedemkrát ponorí do rieky Jordán. Práve táto jednoduchá požiadavka však Námana zmiatla. To je všetko? Meral takú cestu, aby sa okúpal v obyčajnej rieke? Nebude žiaden komplikovaný obrad? Na naliehane svojich sluhov však Náman nakoniec splnil prorokove pokyny a bol uzdravený.
Jeden z našich hlavných problémov spočíva v tom, že aj my kresťania očakávame komplikované rituály. Prečo je to tak? Pretože uveriť Božiemu slovu je omnoho ťažšie. Uveriť tomu, že Božie slovo má moc uzdraviť aj na diaľku, je veľmi namáhavé.
Slovo má totiž túto moc. V slove je ukrytý ohromný potenciál. Slovo môže tak uzdraviť, ako aj zabíjať. Častokrát nás kvária slová, ktoré niekto vyslovil pred dvadsiatimi rokmi. Nepríjemné rozvodové procesy, kde sa prepiera špinavá bielizeň, sú toho trpkou ilustráciou. Slovo má obrovskú moc v každom smere.
Latinské príslovie to opisuje slovami: „Úder bičom zanecháva modriny, ale slovo láme kosti.“ V oblasti náboženstva tomu akosi nechceme uveriť. My skôr hovoríme to, čo Náman: Urob niečo a potom ti uverím! Pane Bože, urob zázrak, uzdrav ma z tejto choroby a ja ti uverím. Ježiš však hovorí pravý opak. Uver tomuto slovu a potom uvidíš zázraky.
To je dôvod, pre ktorý Ježiš pochválil stotníka z evanjelia, že takú vieru nenašiel v celom Izraeli. My zväčša túžime po opačnom smere. Stotník na to išiel Ježišovým smerom. A k tomu pozýva dennodenne každého z nás. Pretože uveriť Božiemu slovu vlastne znamená uveriť Bohu samotnému.
Veď to isté platí aj v našom prípade. Keď hovoríme slová, tie slová sa stávajú nami. Uráža nás preto, keď niekto neverí našim slovám, lebo v tom prípade neverí nám. Moje slová a ja vytvárame jednotu.
Spomeňme aspoň dva najznámejšie príklady z Biblie. Pannu Máriu, ktorá uverila Božiemu slovu, aj keď mu nerozumela. Abrahám sa stal praotcom všetkých veriacich z rovnakého dôvodu. Keď ho Boh vyzval, aby opustil dom a krajinu svojho otca, nevedel ani, kam vlastne ide. No uveril Božiemu slovu a uvidel zázraky. Nestal sa otcom tých, ktorí videli a potom uverili, ale tých, ktorí najprv uverili a potom videli. Uverme Božiemu slovu a budú sa diať zázraky.