Príbeh mučeníkov, ktorých si Gréckokatolícka cirkev pripomína 10. apríla, sa odohral v polovici 3. storočia, keď sa nad kresťanmi v Rímskej ríši opäť zmrákalo. Cisár Décius (249 – 251) vydal príkaz, ktorý každému občanovi nariaďoval obetovať pohanským božstvám. Kto odmietol, často to zaplatil vlastným životom.
Prenasledovanie sa rozbehlo aj v provincii Afrika pod dohľadom miestodržiteľa Fortuniána. Zhromaždil obyvateľov, vystavil mučiace nástroje a dal tak jasne najavo možnosti výberu.
Mnohí sa zo strachu podriadili. No štyridsiatka kresťanov sa vzoprela. Medzi nimi Terencius, Pompejus, Afrikánus, Maximus, Alexander, Teodor a ďalší. Z ich úst zaznelo: „Veríme v toho, ktorého ste ukrižovali, no ktorý vstal z mŕtvych.“ Miestodržiteľ si však myslel, že ich zlomí.
Mučenie bolo kruté: pálili ich rozžeraveným železom, polievali ich rany octom, sypali na ne soľ a škrabali ich železnými hákmi. Skúšali aj psychický nátlak, keď Terencia a troch jeho spoločníkov Pompeja, Afrikána a Maxima oddelili od ostatných.
Fortunián nariadil spútať týchto štyroch väzňov do ťažkých reťazí a nechať ich zomrieť hladom. V noci však do väzenia vstúpil Boží anjel a nakŕmil ich. Ráno ich stráže našli živých, posilnených a bez známok únavy, ako pokojne sedia.
Rozhnevaný miestodržiteľ zavolal čarodejníkov a zaklínačov, aby do cely priniesli jedovaté hady, a väzňov sledovali cez otvor v strope. Videli, ako sa mučeníci modlia a hady im ležia pri nohách. Keď otvorili dvere, jedovaté zvieratá zaútočili na tých, čo ich tam doniesli.
Fortunián v zúrivosti nariadil, aby martýrov sťali. Stalo sa tak v roku 250. Kresťania vzali ich telá a pochovali za mestom.
Niekoľko desaťročí po ich smrti preniesli ich ostatky do Konštantínopola. Terencius sa neskôr stal patrónom talianskeho mesta Pesaro. Iná tradícia totiž hovorí, že pochádzal z Panónie a do Pesara ušiel pred prenasledovaním. Jeho telo vraj po smrti hodili do rokliny pri sírnych prameňoch, ktoré sa dodnes nazývajú Vodou svätého Terencia.
Iné podania zas tvrdia, že Terencius bol prvým biskupom Pesara. Staré zobrazenia ho ukazujú ako staršieho muža s biskupskou berlou. Od 15. storočia sa však v umení častejšie objavuje ako mladý vojak s palmou mučeníka v jednej ruke a modelom mesta v druhej, čím sa radí medzi vojenských svätcov.
