Veľká alebo tiež Biela či Svätá sobota je v liturgickom kalendári dňom stíšenia a očakávania. Je to deň medzi krížom a prázdnym hrobom. Deň, keď sa zdá, akoby nebo i zem zadržali dych. Svätý Augustín opísal tento deň slovami: „On spal, aby sme sa my mohli prebudiť. On zomrel, aby sme my mohli žiť.“
Pápež Benedikt XVI., ktorý bol pokrstený ako dieťa práve na Bielu sobotu, ju nazval „paradoxom svetla uprostred temnoty“ a dodal: „Hoci ešte prežívame mlčanie Boha, už sa ozýva jeho áno. A z tohto predzvestného áno žijeme.“
V Rímskokatolíckej i Gréckokatolíckej cirkvi je to osobitný čas plný symbolov, ktoré hovoria o tajomstve Kristovho zostúpenia do ríše mŕtvych a o blížiacom sa víťazstve nad smrťou.
Rímskokatolíci: Ticho, hrob, bdenie
V Rímskokatolíckej cirkvi dáva Biela sobota bodku za Veľkonočným trojdním, ktoré sa začalo na Zelený štvrtok večer a vyvrcholí Veľkonočnou vigíliou. Počas samotného dňa sa neslávi svätá omša, oltár ostáva obnažený a Eucharistia uložená v Božom hrobe, kde veriaci prichádzajú na adoráciu a na modlitbu. Liturgia hodín, ranné chvály a vešpery môžu byť slávené verejne, no chrámové priestory zostávajú ponorené do ticha zoči-voči smrti Božieho Syna.
Z pohľadu liturgického poriadku sa sobota liturgicky končí začiatkom večernej alebo nočnej Veľkonočnej vigílie, ktorá už patrí k nedeľnému sláveniu Zmŕtvychvstania. Práve v tejto vigílii dostávajú katechumeni iniciačné sviatosti: krst, birmovanie a Eucharistiu a začína sa radostné „Aleluja“, ktoré v Cirkvi nezaznelo celých štyridsať dní.
Gréckokatolíci: Kristus v hrobe a v podsvetí
Gréckokatolícka cirkev prežíva Veľkú sobotu ako deň Kristovho „prebývania“ v hrobe, ktoré je však začiatkom niečoho úplne nového. Ráno patrí modlitbe Jeruzalemskej utierne, ktorá je akýmsi pohrebným obradom Krista. Centrálnymi momentmi sú spevy chvály k jednotlivým veršom Žalmu 119, ktorý je najdlhším žalmom v Biblii. Tento žalm sa prelína s kánonom, hymnickým rozjímaním o smrti a záchrane, a sprítomňuje Kristovo odpočinutie v hrobe i jeho zostúpenie k mŕtvym.
Večerné hodiny Veľkej soboty sú spojené so slávením Liturgie svätého Bazila Veľkého s večierňou. Počas tejto bohoslužby sa číta 15 starozákonných čítaní: každý text je kúskom mozaiky predobrazov krstu a Paschy. Sviatosť krstu a myropomazania sa tu udeľuje dospelým katechumenom, aj tu je teda Veľká sobota prahom nového života.
Výrazným momentom v liturgii je výmena chrámových plachiet i bohoslužobných rúch z pôstnych tmavých na svetlé, čo predstavuje blížiace sa svetlo vzkriesenia.
V mnohých farnostiach sa po tejto liturgii predčítava celý spis Skutkov apoštolov ako duchovná príprava na Paschu a svedectvo o sile Kristovho života, ktorý pôsobí v Cirkvi už od prvých dní.
Je to jediná sobota v roku, ktorá je spojená s pôstom – a to aj napriek tomu, že liturgia už nesie predzvesť radosti. (Minimalistické predpisy ho neuvádzajú.) Tento pôst má hlbší význam: je to vnútorné zostúpenie s Kristom do podsvetia, ktorý odtiaľ vynáša človeka do nového života.
Boh zavŕšil dielo stvorenia
Cirkev v tento deň hovorí o „Blahoslavenej sobote“, počas ktorej Kristus odpočíva po svojom diele spásy, tak ako Boh odpočíval na siedmy deň po stvorení sveta. No tentoraz nejde len o odpočinok: ide o zavŕšenie nového stvorenia. V Kristovi sa všetko obnovuje: smrť je porazená, ľudstvo môže znova vstúpiť do spoločenstva so svojím Stvoriteľom.
Toto ticho nie je prázdne. Je to ticho očakávania, v ktorom sa pripravuje výbuch svetla. Je to deň medzi „už“ a „ešte nie“, medzi smrťou a životom. A práve preto je Biela sobota taká silná. Nie je možno taká slávnostná ani dramatická, a predsa v sebe nesie hlbokú nádej: že tma nezvíťazila a hrob neudržal Život.
Veľká sobota môže trvať aj roky
V pohľade na Ježiša Krista môžeme objaviť aj svoj vlastný príbeh. Každý, kto zažil stratu, dobre vie, čo je to Veľká sobota. Deň po katastrofe, keď sa všetko zastavilo. Ráno, ktoré príde po zlej správe. Deň, keď sa človek zobudí a zistí, že to, čo sa stalo, nebol len sen a že už nič nebude také ako predtým.
Pre niektorých Veľká sobota netrvá jeden deň, ale mesiace i roky. Chceli by veriť, že Boh ich neopustil, no toto vedomie neprichádza. Všetko, v čo verili, je rozmazané, vzdialené a tiché. A do ticha sa vtiera pochybnosť: „Ak je Boh taký mocný, prečo nezasiahol? Ak nás miluje, prečo mlčí?“
Veľká sobota nedáva vždy hotové odpovede na všetko. Pozýva nás vydržať ticho vo svetle blížiaceho sa vzkriesenia.
Starobylá homília vyjadruje účinok spánku a ticha Veľkej soboty takto:
Veľké ticho dnes zavládlo na zemi. Veľké ticho a samota. Kráľ spí. Boh zaspal v tele a otriasol podsvetím. Zobudil Adama a Evu, vyviedol tých, čo spali, z temnoty. Vzal ich za ruku a povedal: „Zobuďte sa, spiaci, vstaňte z mŕtvych!“
Spracovala: Tatiana Čižiková
