Veľkonočný pondelok. Po liturgii Vzkriesenia sa v niektorých domácnostiach začína druhý „sviatok“: deň šibačky, oblievačky, stužiek, korbáčov či kolínskej. Zaváňa to tradíciou a folklórom. Ako to však súvisí s kresťanským obsahom Veľkej noci?
Je pravda, že niektoré zvyky našich predkov vznikli dávno pred príchodom kresťanstva. Boli to symbolické úkony späté s prebúdzaním prírody, s túžbou po plodnosti a novej úrode. Jarné rituály, ktoré mali ľudí ochrániť, očistiť či povzbudiť ich nádej v príchod života. Pôvodne to boli pohanské praktiky, ktoré sa postupne – niekde ochotne, inde s nemalým odporom – „pokresťančovali“ alebo nahradili.
Cirkev v minulosti viackrát upozorňovala, že niektoré z týchto zvykov nemožno považovať za súčasť kresťanskej tradície. Pápež Pius XII. v encyklike Mystici Corporis Christi jasne hovorí o nebezpečenstve návratu k starým pohanským náukám a zvykom. A aj Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína: „Ľudová zbožnosť… potrebuje byť stále evanjelizovaná, aby viera, ktorú vyjadruje, bola čoraz viac zakorenená v Kristovi.“ (1676)
Nie je cieľom Cirkvi vytvárať napätie medzi kresťanskou vierou a kultúrou. Kresťanstvo nie je proti radosti ani proti miestnym tradíciám. No kresťan má povinnosť rozlišovať. Nie všetko, čo je „naše“, je aj „evanjeliové“. A nie všetko, čo prežilo stáročia, patrí do života viery. Ako píše svätý Pavol: „Všetko skúmajte, a čo je dobré, toho sa pridŕžajte.“ (1 Sol 5,21)
Z tejto perspektívy je namieste otázka: Čo vlastne slávime? Je Veľkonočný pondelok pokračovaním radosti zo vzkriesenia, alebo skôr návratom k zvyklostiam?
Aj keď je šibačka často vnímaná ako neškodná tradícia, svojím pôvodom nie je len neutrálnou kultúrnou ozdobou. V mnohých prípadoch je to zvyklosť, ktorá vznikla z predstáv o magickom účinku vody či prútika na zdravie, plodnosť či krásu žien. A aj keď sa dnes na to často zabúda, princíp zostáva: ide o rituál s pohanskými koreňmi, nie o kresťanské gesto.
Niektoré zvyky sú možno len folklór, ktorý dnes už neznamená to, čo kedysi. No iné – a medzi ne patrí aj oblievačka či šibačka – ostávajú pozoruhodne odolné voči kresťanskému obsahu. Kým evanjelium hovorí o prázdnom hrobe a o stretnutí so zmŕtvychvstalým Pánom, my často ponúkame deťom vedrá, stužky a parfém. A bez ohľadu na to, ako to obhajujeme, niekedy to vyznie ako výmena duchovného posolstva za zábavnú prestrelku vodou.
Kresťanská Veľká sa dokáže zaodiať do nádherných šiat folklóru, aby voňala domovom. V jadre jej posolstva je však iný domov, „nie rukou zhotovený“. A tento pohľad by nemal zostať zahalený. Veď „Kristus vstal z mŕtvych!“ bez vody, bez prútika, no s takou mocou, že aj dnes premieňa životy. Aj toto nám pripomína Veľkonočný pondelok. Pohár vody môže nabrať aj inú podobu.
