V kalendári Rímskokatolíckej cirkvi sa 14. marca nachádza svätá Matilda (z Ringelheimu), saská šľachtičná a východofranská kráľovná, ktorá svoj život zasvätila Bohu a starostlivosti o chudobných, čím svedčila, že skutočná moc spočíva v láske, pokore a službe druhým. Jej meno v starej nemčine znamená mocná v boji.
Matilda sa narodila okolo roku 896 vo vestfálskom Engeri do šľachtickej rodiny. Vychovávali ju benediktínske mníšky v kláštore v neďalekom Herforde, kde bola opátkou jej babka Matilda. Tam si vypestovala lásku k modlitbe. V roku 909, keď mohla mať asi 13 rokov, bola vydatá za Henricha, ktorý sa o tri roky neskôr stal saským vojvodom a v roku 919 východofranským kráľom ako Henrich I. Vtáčnik.
Už raz ženatý Henrich bol prchkej povahy, no vďaka manželke sa postupne stal milším a spravodlivejším a snažil sa veci riešiť v pokoji. Spolu mali päť detí, z ktorých Otto I. stal cisárom Svätej ríše rímskej, Henrich, matkin miláčik, vojvodom bavorským, Bruno – neskôr svätý (11. október) – arcibiskupom Kolína, Gerberga sa vydala napokon za francúzskeho kráľa Ľudovíta IV. a Hadwiga za franského vojvodu Huga Veľkého. Vďaka sobášom svojich detí so šľachticmi zo susedných vojvodstiev a kráľovstiev jej prischla prezývka „svokra Európy“.
Po smrti Henricha I. v roku 936 čelila najväčšiemu konfliktu medzi synmi Ottom a Henrichom, ktorí bojovali o trón. Hoci túžila, aby sa kráľom stal Henrich, korunu nakoniec získal Otto, čo bola napokon aj vôľa jeho zosnulého otca. Rodinná roztržka sa ešte viac prehĺbila, keď ju práve Otto obvinil z márnotratnosti pre jej štedrú pomoc chudobným a podporu pri zakladaní nových kláštorov (postupne v mestách Quedlinburg, Enger, Nordhausen a Pöhlde).
Matilda sa však radšej vzdala dedičstva a po pobyte na rodičovskom dedičstve v Engeri sa utiahla sa do kláštora v Quedlinburgu, rozhodnutá zanechať svetský život a venovať sa modlitbe, charite a zakladaniu cirkevných ustanovizní. Ňou podporované kláštory sa stali nielen miestami modlitby, ale aj vzdelávania a pomoci núdznym. Zvláštnu starostlivosť venovala ženám, ktoré do nich vstupovali, a podporovala výchovu dievčat zo šľachtických rodín.
Napokon syn Otto, údajne na podnet svojej manželky Edity z Wessexu (936 – 946), rovnako angažovanej v zakladaní kláštorov, poprosil matku v roku 941 o odpustenie a priviedol ju späť na kráľovský dvor. Matilda potom pokračovala v charitatívnej činnosti. Po Ottovej korunovácii za cisára Svätej ríše rímskej v roku 962 sa utiahla do kláštora v Nordhausene. Keď ťažko ochorela, želala si, aby ju previezli do zámku v Quedlinburgu, kde kedysi žila s manželom Henrichom. Tam aj zomrela 14. marca 968. Pochovali ju vedľa manžela v kolegiátnom kostole zasvätenom svätým Dionýzovi a Servácovi. Už krátko po smrti ju ľudia uctievali ako sväticu. Pápež Benedikt XVI. ju opísal ako ženu „pokornú, vrúcnu a naplnenú láskou k Bohu i blížnym“.
Svätá Matilda je patrónkou matiek, najmä tých, ktoré zažívajú sklamanie zo svojich detí, keďže sama prešla skúškami, keď sa jej synovia neraz obrátili proti nej. Jej príbeh nás pozýva zamyslieť sa, ako môžeme aj my vo svojom živote preukazovať lásku, odpustenie a starostlivosť tým, ktorí to najviac potrebujú.
Veriaci sa na sväticu obracajú aj touto modlitbou:
Pane, prichádzame k tebe dnes s prosbou o tvoju milosť a milosrdenstvo. Na príhovor tvojej vernej služobnice svätej Matildy ťa prosíme, vypočuj naše modlitby. Daj, aby sme podľa jej príkladu žili život plný viery, lásky a služby blížnym. Nech v nás rastie odvaha odpúšťať a štedrosť pomáhať, aby sme aj my mohli budovať tvoje kráľovstvo na zemi. Amen.
