Justín Šebastián Pascal sa narodil 9. októbra 1800 v mestečku San Fele v juhotalianskom regióne Basilicata ako siedme zo štrnástich detí Jána Krstiteľa de Jacobis a Márie Jozefíny, rodenej Mucciovej.
Keď mal 12 rokov, rodina sa presťahovala – azda z ekonomických dôvodov – do Neapola. Tam sa zoznámil s karmelitánom Marianom Cacacem, ktorý sa stal jeho spovedníkom. Rehoľník vycítil povolanie mladého muža a nasmeroval ho do Misijnej kongregácie svätého Vincenta de Paul.
Justín tak v osemnástich rokoch vstúpil k lazaristom v Neapole a o dva roky neskôr tam zložil rehoľné sľuby. Teologické štúdiá absolvoval v Apúlii, kde v Brindisi prijal kňazskú vysviacku 12. júna 1824. Po rokoch pastorácie v apúlskych mestách Oria a Monopoli sa stal predstaveným najprv v Lecce a potom v Neapole. Patril medzi lazaristov – anjelov dobročinnosti –, ktorí slúžili počas epidémie cholery v Neapole v rokoch 1836 – 1837, ktorá si vyžiadala asi 15 000 životov.
Práve počas pôsobenia v provinciálnom dome v Neapole sa otec Justín stretol s kardinálom Fransonim, prefektom Posvätnej kongregácie Propaganda fide, ktorý mu rozpovedal obrovské potreby misie v Habeši. Keď pápež Gregor XVI. (1831 – 1846) vytvoril Apoštolskú prefektúru Habeš, ktorá zahŕňala Etiópiu aj dnešnú Eritreu, Justína v máji 1839 vymenovali za jej prvého apoštolského prefekta a poverili založením tamojších katolíckych misií.
Išlo o veľmi náročnú úlohu: Habeš bol prevažne moslimský, pričom miestni kresťanskí kopti, odlúčení od rímskeho pápežského stolca počnúc Chalcedónskym koncilom pre monofyzitizmus, prejavovali voči Rímu výrazné nepriateľstvo, pričom na svojej strane nezriedka mali aj štátnu moc.
Otec Justín najprv pôsobil v Adwe v regióne Tigraj, kde slávil liturgiu v miestnom jazyku podľa alexandrijského obradu. Abuna Jacob, ako ho nazývali, sa rýchlo naučil potrebné jazyky, snažil sa pochopiť kultúru Habešanov a prispôsobiť sa miestnym zvykom vrátane obliekania. Zastával totiž názor, že kresťanstvo v Afrike by nemalo byť viazané na európsku kultúru, ale viera sa musí spojiť s miestnou kultúrou. V jeho dobe to bola revolučná myšlienka a stretla sa s nepochopením cirkevných predstaviteľov i misionárov. Jeho myšlienky potvrdil až Druhý vatikánsky koncil a pre súčasných misionárov sa stali štandardom.
K stovke veriacich, ktorých otec Justín okolo seba zhromaždil do roku 1844, pribúdali ďalší a ďalší, pričom katolícke komunity vznikali aj na iných miestach. V roku 1845 otvoril seminár nazvaný Kolégium Nepoškvrnenej na prípravu domácich kňazov. Ešte predtým v roku 1841 sprevádzal do Alexandrie ku koptskému patriarchovi Petrovi VII. (1809 – 1852) a do Ríma k pápežovi Gregorovi XVI. skupinu popredných Habešanov, ktorí vtedy ešte nepatrili do Katolíckej cirkvi. V tejto skupine sa nachádzal aj neskorší blahoslavený mučeník Abba Michal Ghebre, v tom čase ešte koptský mních.
Keď pápež Pius IX. (1846 – 1878) v roku 1847 povýšil Habešskú apoštolskú prefektúru na apoštolský vikariát, otec Justín bol 6. júla toho istého roka vymenovaný za apoštolského vikára a za titulárneho biskupa v Nilopolise. Hoci proti menovaniu protestoval, kapucínsky biskup a neskorší kardinál Guglielmo Massaia, v tom čase apoštolský vikár blízkeho Apoštolského vikariátu Galla pre Oromov, ho presvedčil, aby túto úlohu prijal. On sám ho potom vysvätil tajne v noci 7. januára 1849, keďže vtedajšie zákony zakazovali vstup katolíckeho biskupa do Habeša.
Ako konštatoval koptský patriarcha Peter VII., sympatie ku katolíckym misionárom a ich učeniu naďalej rástli, takže napriek ďalším ústrkom zo strany koptskej cirkvi podarilo sa biskupovi Justínovi založiť početné misie, postaviť školy v provinciách Agame a Akele Guzay so zameraním na výchovu domorodého kňazstva a iniciovať proces založenia Etiópskej (východnej) katolíckej cirkvi (vznikla v roku 1930) a Eritrejskej (východnej) katolíckej cirkvi (vznikla v roku 2015).
Na toto jeho misijné úsilie odpovedali miestny koptský biskup Abuna Salama III. (1841 – 1867) a cisár Tewodros II. (1855 – 1868) masovými protikatolíckymi represáliami, ktoré vyústili do uväznenia biskupa Justína a po jeho prepustení na nátlak Francúzska napokon do vyhnanstva.
Na tieto represálie však doplatil životom už spomenutý učený mních Michal Gebre („sluha svätého Michala“), ktorý po období hlbokého zvažovania požiadal biskupa Justína o prijatie do Katolíckej cirkvi. Ten ho potom prijal aj do kongregácie lazaristov a nakoniec vysvätil za kňaza.
Spolu napísali katechizmus, otec Michal tiež učil v seminári a vydal slovník a gramatiku miestneho jazyka. Uväznili ho v rovnakom čase ako biskupa Justína, ale on kruté zaobchádzanie zo strany väzniteľov neprežil. Po vyše ročnom trýznení, podnecovanom biskupom Abunom, ktorý mu nevedel odpustiť „odpad od viery“, zomrel 28. augusta 1855. Za svoje mučeníctvo bol Michal Gebre 31. októbra 1926 vyhlásený pápežom Piom XI. za blahoslaveného. Jeho pamiatka sa slávi 14. júla.
Tropickou horúčkou mučený biskup Justín, vyhnaný s malou skupinou svojich verných, zomrel od vyčerpania 31. júla 1860 v najhorúcejšej oblasti Eritrey na kraji cesty neďaleko mesta Halai, keď sa pokúšal dostať do prístavu Massawa. Pochovali ho v neďalekom mestečku Hebo, kde jeho ostatky odpočívali najprv v maličkom Kostole svätého Justína. Dnes sa nachádzajú v Kostole Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a svätého Justína, ktorý bol dokončený 28. júla 2002.
Informatívna fáza jeho kanonizačného procesu sa začala v Habeši v roku 1891 a skončila sa schválením spisov v roku 1894. Rímsku fázu procesu otvorili v roku 1904 a uzavrela sa o deväť rokov neskôr. Za blahoslaveného ho však vyhlásil až pápež Pius XII. 25. júna 1939.
Svätorečil ho pápež Pavol VI. v Misijnú nedeľu 26. októbra v Jubilejnom svätom roku 1975, venovanom zmiereniu. V homílii svätej omše o. i. pripomenul Justínovu predvídavú ekumenickú víziu a povedal: „Keď pracoval v prostredí so starobylou náboženskou tradíciou, chcel spojiť oddelených bratov, etiópskych koptov i moslimských veriacich, a hoci sa v dôsledku toho stretol s vážnym nepriateľstvom a nedorozumeniami, mal v úmysle posilniť tamojšie kresťanské hodnoty a usilovať sa o jednotu a integritu viery.“ A potom dodal: „Má len jednu chybu: je príliš málo známy.“
Pozoruhodného predchodcu ekumenického dialógu medzi katolíkmi a koptmi ocenil aj pápež Benedikt XVI., keď 29. januára 2011 navštívil Pápežské etiópske kolégium vo Vatikáne. Vo svojom príhovore pri príležitosti 150. výročia narodenia pre nebo svätého Justína de Jacobis o. i. povedal:
„Svätý Justín, dôstojný syn svätého Vincenta de Paul, žil príkladne, keď sa ‚stal všetkým pre všetkých‘, najmä v službe habešskému ľudu. (…) Svojou horlivou službou neúnavne pracoval na tom, aby táto časť Božieho ľudu znovu objavila pôvodný zápal viery, ktorý zasial prvý evanjelizátor svätý Frumentius. Justín prezieravo predvídal, že pozornosť voči kultúrnemu kontextu bude privilegovanou cestou, na ktorej Pánova milosť bude formovať nové generácie kresťanov. Tým, že sa naučil miestny jazyk a podporoval stáročnú liturgickú tradíciu obradu vlastného týmto spoločenstvám, pracoval aj na účinnom ekumenickom diele.“
