Klélia Barbieri, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 13. júla, sa narodila 13. februára 1847 v dedinke Le Budrie di San Giovanni in Persiceto na severnom okraji talianskej Bologne. Predchádza tomu škandálny ľúbostný príbeh. Hyacinta Nannini, dcéra z najbohatšej rodiny v dedine a vnučka lekára, sa zamiluje do biedneho vidieckeho sluhu Jozefa Barbieriho, ktorý je od nej o sedem rokov mladší, a vydá sa za neho proti vôli svojich rodičov. Tí ju vyhodia z domu, takže ide žiť do chatrče svojich svokrovcov.
Jozefa a Hyacintu však okrem ľudskej lásky spájala aj láska k Bohu a blížnym. Od útleho detstva k tomu viedli aj svoje dcéry Kléliu i o päť rokov mladšiu Ernestínu. Šťastie manželov však netrvalo dlho. Keď mala Klélia osem rokov, zomrel jej otec počas epidémie cholery. Ona však už v tomto veku prejavovala bystrosť a zručnosť v domácich prácach, takže dokázala pomôcť matke, aby uživila trojčlennú rodinu. Zároveň v nej rástla túžba po svätosti. Azda k tomu dopomohla aj skutočnosť, že potom, čo sa Hyacintinmu strýkovi uľútostilo vdovy a jej dcér, pomohol im presťahovať sa do domu blízko farského kostola.
Hoci v tom čase bolo zvykom pristupovať k prvému svätému prijímaniu takmer v dospelosti, Klélia vďaka dobrej katechetickej príprave, ktorú jej poskytol mladý farár Kajetán Guido, tak urobila už 17. júna 1858, keď mala iba jedenásť rokov. Bol to rozhodujúci deň pre jej budúcnosť, pretože vtedy zažila svoju prvú mystickú skúsenosť: výnimočnú ľútosť a pokánie za svoje vlastné hriechy a hriechy sveta. Podstúpila úzkosť a utrpenie za hriechy, ktoré ukrižovali Krista a tak zarmútili Pannu Máriu. Odo dňa prvého svätého prijímania kríž a Sedembolestná Panna Mária inšpirovali jej dušu.
Zároveň sa rozhodla, že svoju budúcnosť založí na modlitbe a dobrých skutkoch. Dedinčania ju potom vídavali, ako nehybne adoruje pred svätostánkom, aj ako doma je vzorom i pomocníčkou pre ostatné pracujúce dievčatá. Na svoj vek veľmi vyspelá našla práve vo svojej práci prvý kontakt s dievčatami z Budrie, kde hlavným zamestnaním bolo spracovanie konopných vlákien. Do sveta tejto namáhavej práce Klélia priniesla niečo obzvlášť osobné: pracovala s radosťou a láskou, ustavične sa modlila a myslela na Boha, ba dokonca o ňom hovorila svojim spoločníčkam.
Jej zápal pre katechizáciu, ako ju sama zažila pred prvým svätým prijímaním, ju v štrnástich rokoch priviedol do už takmer zaniknutej farskej skupiny Robotníkov kresťanskej náuky, hnutia na pozdvihnutie náboženského života, ktoré fungovalo v Bolonskej diecéze. Vtedy ešte sotva vedela čítať a písať, preto ju starší miestny učiteľ, vedúci skupiny zloženej prevažne z mužov, umiestnil na koniec zoznamu ako „rezervnú“ katechétku, ktorá bude musieť absolvovať dlhú učňovskú prípravu, kým ju vyšlú do terénu. Ale Klélia sa dala do tvrdej práce a čoskoro sa stala učiteľovou pomocníčkou, no najmä dušou skupiny, ktorá vďaka nej získala novú vitalitu.
Takto sa krásna Klélia stávala čoraz pozornejšou a citlivejšou voči situácii Cirkvi. Ponuky na sobáš odmietala (nápadníkov odkazovala na svoju sestru), lebo cítila túžbu po zasvätenom živote, no vstúpiť do kláštora nemohla pre nedostatok vena, ktoré bolo v tom čase potrebné. Preto ako dvadsaťročná s trojicou priateliek Teodorou, Uršulou a Violantou začali uvažovať o spoločnom živote v malej komunite, ktorá by sa stala súčasťou farského života ako kvas.
Pod prezieravým vedením dona Guidiho, ktorý im napriek kritike i klebetám poskytol malý domček pri kostole ako centrum tejto skupiny (dovtedy slúžil len pre katechizujúcich), rozvíjali od mája 1868, v nepokojnom období zjednocovania Talianska, projekt zasväteného života a diakonie vyvierajúci z Eucharistie, v ktorom sa dalo rozpoznať skutočné ženské obrodenie vrátane výchovy, vzdelávania a katechézy.
Pre svoju neúnavnú prítomnosť po boku maličkých, chudobných, chorých a marginalizovaných v oblasti Bologne si Klélia po krátkom čase napriek svojim dvadsiatim dvom rokom zaslúžila zo strany ľudu pre svoju duchovnú zrelosť titul Matka. Postupne sa rozrastajúcemu spoločenstvu, ktoré sa zverilo Prozreteľnosti, však nikdy nechýbali ani prostriedky pre telesné nasýtenie jeho zverencov.
Keď sa im minuli, police boli doplnené na príhovor divotvorcu svätého Františka z Pauly, ktorého Klélia so svojimi spoločníčkami v modlitbách prosievala o pomoc. Tohto františkánskeho brata, ktorý sa pokladal za najmenšieho z najmenších, si totiž mladá komunita vybrala za patróna. (Napokon v roku 1878 bolonský arcibiskup kardinál Lucido Maria Parocchi práve od názvu rádu, ktorý založil tento svätý František – Ordo Minorum – rád najmenších bratov – odvodil názov pre kongregáciu duchovných dedičov Matky Klélie: Najmenšie sestry Sedembolestnej Panny Márie.)
Po dvoch rokoch služby v plnom nasadení prepukla u Klélie tuberkulóza. So svojimi priateľkami sa rozlúčila slovami: „Buďte dobrej mysle, odchádzam do neba, ale nikdy vás neopustím…“ Najmladšia zakladateľka katolíckej kongregácie zomrela 13. júla 1870.
Pápež Pavol VI. ju blahorečil 27. októbra 1968 potom, čo uznal dva zázraky, ku ktorým došlo na jej príhovor. Po uznaní zázraku uzdravenia na jej príhovor pápež Ján Pavol II. ju 9. apríla 1989 vyhlásil za svätú.
