Pôsobí nenápadne. Ale jej „neúplná“ slovenčina je pôvabná. Asi málokto by pri pohľade na ňu tušil, že má za sebou pohnutý a pomerne nevšedný životný príbeh, ktorý ju z ďalekej španielskej Astúrie doviedol až k nám na Slovensko. Maríu Jesús Machek-Rivero som prvýkrát stretla pred šiestimi rokmi na známom podujatí Ora et Ars v Skalke pri Trenčíne.
Druhýkrát mi už priamo vo svojom domácom ateliéri vyrozprávala, prečo už 13 rokov žije na Slovensku a ako dokázala more „vymeniť“ za život vo vnútrozemí, zato však v blízkosti Mariatálskej Panny Márie.
Čoraz častejšie čítame v médiách priznania influencerov, umelcov, celebrít o tom, ako niekoľkokrát do roka „utekajú“ k moru. Zrelaxovať, vyčistiť si hlavy, zabudnúť na starosti alebo trebárs nazbierať zopár drobností na rozhovory do médií či ako spestrenie pre bulvár, facebook, instagram.
Španielka María Jesús žila v blízkosti mora, ba ešte v krásnej provincii prezentovanej cestovnými kanceláriami ako „dvere do rajskej záhrady Španielska“. A predsa mala hlbší dôvod, pre ktorý zamierila k nám na Slovensko.
Usmievavá María vysvetlila: „Tu na Slovensku som sa znovu narodila. Boh mi dal príležitosť nájsť si tu novú rodinu, priateľov, zázemie, naučila som sa po slovensky – hoci pre Španielov je to dosť ťažké. Slovenčina sa mi páči, je to jazyk bohatý, plný výrazových odtieňov. A páči sa mi Slovensko, je to nádherná krajina, v mnohom mi pripomína Astúriu, jej zeleň, hory. Musíte si svoje Slovensko chrániť, ako najlepšie môžete,“ zdôrazní.
Naznačí, že z jej rodnej krajiny sa v posledných rokoch vytráca zo spoločnosti, kostolov a rodín to, čo ešte na konzervatívnom Slovensku poznáme. Tradície zanikajú, kríza viery naberá obrátky. Keď otvorí dvierka na svojej vnímavej duši, rozmotáva klbko zaujímavých súvislostí potvrdzujúcich, že ľudské osudy a Božia réžia sú naozaj nevyspytateľné.
Poháňal ju vnútorný hlas
Táto zaujímavá žena urobila vážne životné rozhodnutie v zrelom veku: vydala sa za slovenského hudobníka. Pri našom rozhovore nakukne do jej ateliéru aj manžel pán Lumír a prekvapí nás vyznaním: „Je to najkrajšia a najlepšia bytosť, akú mi Boh mohol dať. Poznal som jej tvorbu už v Španielsku a od počiatkov som cítil výpovednú silu jej obrazov.“
A ešte viac prekvapí, keď doplní: „Kým som ju nepoznal, bol som ateista. Ona mi začala pomáhať a pomaly ma viesť k viere v Boha a skrze modlitbu aj k tomu, že som začal hrať v kostole. Začal som sa tak približovať k cirkevnému prostrediu a objavil som tam úžasných ľudí. Uvedomil som si, že sa zo mňa stal veriaci človek.“
Kde sa to teda vlastne celé začalo? Dozvedáme sa, že María bola ešte študentkou, keď cez koncerty v Španielsku spoznala pána Lumíra, ktorý tam pôsobil v orchestri. Spriatelili sa. Napriek väčšiemu vekovému rozdielu sa stala preňho bútľavou vŕbou, ktorej sa zveril aj s rodinnou krízou, ktorou prechádzal. Stal sa jej blízky, pretože ona už ako deväťročná stratila otca.
Aj svet umenia ich zblížil. María totiž pochádza z rodiny, ktorá vlastnila firmu na rámovanie obrazov a otec i dedo maľovali; najmä krajinky. Smrť otca jej otočila život a vložila do rúk štetce i farby. Pri návrate do tohto náročného obdobia priznáva: „Napriek smútku som stále cítila akési vnútorné svetlo, poháňal ma vnútorný hlas, ktorý mi hovoril: ‚Maľuj, maľuj, neprestávaj!‘ Myslím, že to bol dar od Boha, že som bolesť zo straty otca začala tíšiť balzamom umenia.“
Navštevovala výtvarnú školu. V roku 1990 ukončila Akadémiu krásnych umení v Oviede. Dvadsať rokov bola učiteľkou maľovania a kreslenia, ale keď sa ekonomická situácia v Španielsku zhoršila, mnoho študentov stratilo záujem o umenie a ona zažila ďalšiu krízu. Po smrti mamy sa ako jedináčik cítila veľmi osamelá. Priateľ Lumír sa totiž medzičasom vrátil na Slovensko a dlhých 16 rokov neboli v kontakte. Iba na Vianoce či Veľkú noc jej „pristál“ v schránke od neho pozdrav.
Zvláštny sen a pomoc svätého Jozefa
Spomína si na moment, keď v roku 2010 v období Veľkej noci padla na kolená a plačúc prosila Boha, aby jej pomohol, lebo nevie, čo bude ďalej. Vzývala o pomoc aj španielsku sväticu ctihodnú Máriuod Ježiša z Agredy, španielsku františkánku a mystičku. Vypočuli ju. Uspela v súťaži a zrazu mohla vo významných mestách Astúrie prezentovať svoje diela a robiť samostatné výstavy. A v tej dobe sa začal meniť aj jej súkromný život.
A, čuduj sa svete, dopomohol jej k tomu zvláštny sen, ktorý sa viackrát opakoval. Zjavovala sa jej v ňom tvár starej bielovlasej ženy s modrými očami, ktorá sa jej prihovárala, ona však jej reči nerozumela. Pripomínala jej však Lumírovu mamičku, s ktorou sa pred rokmi stretla počas svojej návštevy Bratislavy. A tak začala znovu pátrať po Lumírovi, o ktorom roky nepočula.
Našla ho cez internet! A on sa potešil, keď sa mu ozvala. „Po niekoľkých návštevách Slovenska som si v máji 2012 kúpila jednosmerný lístok na Slovensko, pričom v mojich kufroch som si niesla tri pre mňa najdôležitejšie veci: lásku, paletu a Bibliu,“ vyznáva sa. Po svadbe s manželom žili najprv tri roky v Bratislave, ale túžili po pokojnejšom prostredí a jedného dňa po vrúcnych modlitbách a novéne k svätému Jozefovi objavili inzerát ponúkajúci voľný byt práve v starobylej pútnickej Marianke. Aj priestor pre útulný a priestranný ateliér.
María v ňom denne tvorí, je jej oázou, v ktorej vznikajú pôsobivé diela, ktorými oslavuje Boha, prežíva radosť z tvorivosti Ducha. Rada maľuje najmä Pána Ježiša Krista, svätcov, anjelov, ale aj krajinky. V ateliéri ju stále sprevádza obraz Božej tváre, ktorý dávnejšie namaľovala. A denne zájde do pútnického údolia k Jaskynke Panny Márie.
Očami priateľky
A ako ju charakterizuje akademická maliarka Iva Štrbová-Jarošová, členka Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska? „Je trocha atypickou Španielkou s olivovými očami a svetlými vlasmi. Keď myslím na Maríu Jesús, zíde mi na um modrá. Taká krásna azúrová ako more. A spolu aj tanec. Kĺzanie štetcov po plátne vo vlnách plných modrastých odtieňov. Niekedy zachytia aj trblietky zlatistej oranžovožltej – vtedy, keď zapadá alebo vychádza slnko.
Dokonca aj zástava španielskej provincie, z ktorej pochádza, je azúrovo modrá. Má rada more. Maľovala ho vo všetkých jeho životných premenách. Je blízke jej naturelu: skúmať hĺbky, šírky aj priestor v meditáciách života. María Jesús sa sem vydala, páči sa jej tu a sem priniesla aj svoju modrú, aj svoje nezvyčajne meno, ktoré v slovenčine znie Mária Ježiš. Jej meno ju predurčuje, aby spájala v sebe niečo z tajomstva obidvoch. A miešala do farieb morskú španielsku vodu spolu s vierou, podobnú slzám, keď viera nevie, kam kráčať, a hľadá, ako prejsť cez more života suchou nohou. María Jesús je moja priateľka. Mám ju rada. Zdieľame spolu na diaľku i na blízko maliarsky vnútorný obrazový svet.“
More, svätci i anjeli v ateliéri
Už niekoľkokrát vystavovala svoje diela aj na podujatí Ora et Ars v Skalke nad Váhom, kde sa každoročne zíde tvorivá skupina nielen výtvarníkov, a v tejto duchovnej oáze dokážu načerpať i zdieľať svoje „vnútorné pochody“ a cítenia duše. V katalógoch z tohto sympózia z predošlých rokov sa venoval jej tvorbe rešpektovaný historik umenia PhDr. Marián Kvasnička.
Keď sme sa ho opýtali, čo najviac vystihuje jej osobnosť a tvorbu, vyjadril to slovami: „Spoznal som ju pred dvanástimi rokmi, keď som ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky pôsobil v Bratislave. Mal som vtedy dokonca česť otvárať jej samostatnú výstavu v CT galérii v Bratislave. Zaujala ma autorkina púť z rodnej Granady cez akademické štúdiá v Oviede v Astúrii až po manželské presídlenie na Slovensko, kde žije a tvorí dodnes.
No popri týchto vonkajších udalostiach ma vtiahla aj jej špecifická poetika mystického svetla v obrazoch, schopnosť vyjadriť tichú vášeň v redukovanej farebnej skladbe aj nástojčivosť hmotne silného prednesového gesta. Samozrejme, hľadal som si k tomuto jej výrazu aj španielske motivácie (jednak duchovný odkaz veľkých španielskych mystikov svätej Terézie z Ávily, svätého Jána z Kríža, ale aj vnútornú, rýdzo maliarsku inšpiráciu).
O 10 rokov neskôr som zase raz otváral maliarkinu výstavu marín, teda obrazov mora, v Piešťanskom kultúrnom stredisku. Tam som sa dozvedel aj o Maríinom obdive k veľkému španielskemu maliarovi Joaquínovi Sorrolovi, ktorý na prelome 19. a 20. storočia vynašiel svoj bielobou žiariaci, impresívny variant luminizmu (práca so svetlom a farebnou škvrnou).
Vzhľadom na skutočnosť, že v slovenských maliarskych dejinách tieto atribúty zväčša v takom rozsahu chýbajú, považoval som za obohacujúce priviesť umelkyňu do kláštorného prostredia Skalky pri Trenčíne, kde sa každoročne koná medzinárodné výtvarné a literárne sympózium.
María Jesús Machek-Rivero bola jeho účastníčkou viackrát. Vždy vytvorila originálne obrazy či už s anjelskou, pustovníckou alebo duchovne krajinárskou scenériou (je zaujímavé, ako dokáže nachádzať vizuálne zvnútornené – aj keď mnohokrát fyzikálne neviditeľné – scény a figurácie s akýmsi jemným turíčnym žiarením). Teda prínos autorky pre sympózium Ora et Ars, ale aj v širšom slovenskom (a určite aj španielskom) kontexte vidím predovšetkým v ponornom výskume imaginácie ľudského ducha voči stvorenstvu a jeho (napriek všetkým zlyhávaniam) zaľúbenému Autorovi. Ako tiché vyznanie lásky svetlom, farbou a dotykom.“
Radosť a modlitba jej stačí
Aj dlhoročný koordinátor výtvarnej sekcie Medzinárodného výtvarno-literárneho sympózia Ora et Ars – SKALKA výtvarník Jozef Vydrnák súhlasne pripája: „Z môjho osobnostného hľadiska bola María na sympóziu vždy prínosom. Či už šlo o jej príjemnú a radostnú komunikáciu s ostatnými účastníkmi, no obohatením bola i možnosť jej sledovania ‚in situ‘ – priamo na mieste pri tvorbe jej diel špecifickým rukopisom; možnosť sledovania budovania obrazu od úvodných náčrtov, kresieb, štúdií, korekcií až po prvotné nanášanie farebných podmalieb na plátno, špecifické reliéfne, maliarsko-technologické postupy, až po finálne nanášanie farebných lazúr a dokončovanie maliarskych plánov na finalizovanom plátne – obraze.
Je to autorka, ktorá sa suverénne pohybuje od komorných plátien až po monumentálne formáty; od tém, ktoré nás v mysli presúvajú k morským motívom jej milovaného Španielska až po všeobjímajúce biblické témy s hlbokým záujmom a častou tvorbou tém anjelských, širokým spektrom tém so svätcami (i zo Skalky) až po obrazy, kde v hlbokých modrých tónoch kolorujúcich priam až abstraktné farebné reliéfne nánosy pigmentov sa naša myseľ ponára do hlbokej mystiky Svetla a veľkej pokory pred Absolútnom.“
A aké posolstvo túži ľuďom komunikovať táto talentovaná žena? Hovorí, že chce prinášať radosť a teší ju, ak sa ľudia pri jej duchovných obrazoch dokážu modliť. To jej stačí. Z domoviny jej na Slovensku chýba len more. Ale aj to si dokáže namaľovať.
Napokon, ako poznamenal už spomínaný Marián Kvasnička, je otázne, ako by vyzerala jej tvorba, keby nemala vo svojej empírii hlboko nažité prímorské krajiny Astúrie a Kantábrie nad Biskajským zálivom… María Jesús však neprestáva veriť na zázraky. Napokon, veď aj jej životná cesta je zázračným príbehom, čo poviete?
