Sviatok Premenenia Pána, jeden z dvanástich hlavných sviatkov východných cirkví byzantskej tradície, má dlhú a bohatú históriu doloženú od 4. storočia. Jeho základom je udalosť zachytená svätým evanjelistom Matúšom v úvode 17. kapitoly, kde sa Pán Ježiš premenil pred svojimi apoštolmi Petrom, Jakubom a Jánom na hore. Sprítomňujeme okamih, keď Ježiš Kristus zjavil svoju božskú slávu apoštolom, preto je tento moment považovaný za predobraz Kristovho zmŕtvychvstania i budúceho vzkriesenia všetkých veriacich.
Evanjelisti nám neprezradili názov vrchu, na ktorého vrchole sa odohralo Kristovo premenenie, ale kresťanská tradícia od spomenutého 4. storočia označuje za toto miesto vrch Tábor, impozantnú vyvýšeninu neďaleko Nazareta, ktorá dosahuje výšku 575 metrov nad morom a nachádza sa na východnej hranici Ezdralonskej (Jezraelskej) nížiny. Tam, na vrchole vrchu Tábor, svätá Helena († okolo 330) postavila Chrám Svätého premenenia, ktorý sa zakrátko stal obľúbeným pútnickým miestom kresťanov. Moderný Chrám premenenia Pána, postavený v roku 1924 na tom istom mieste nad starobylými ruinami, navrhol známy taliansky architekt prof. Antonio Barluzzi.
Vo východnej cirkvi niesol sviatok Premenenia Pána spočiatku názov Pánovo premenenie. V západosýrskej tradícii sa tento sviatok vo 8. storočí nazýval Sviatok Tábora. Pôvodne sa slávil vo februári, ale neskôr ho presunuli na 6. august. Februárový termín totiž často pripadal na obdobie Veľkého pôstu, čo nezodpovedalo radostnej povahe sviatku. Historik Eusébius a svätý Ján Damascénsky sa domnievali, že Premenenie Pána sa odohralo 40 dní pred Kristovou smrťou. Na základe tejto myšlienky slávnosť presunuli na dnešný termín, 40 dní pred sviatok Povýšenia Svätého kríža, ktorý pripadá na 14. september a pripomína Kristovo utrpenie a smrť.
Sviatok Premenenia Pána je významnou liturgickou udalosťou s jedným dňom predsviatku a siedmimi dňami obdobia po sviatku (poprazdenstva). Menlivé časti bohoslužobných textov sviatku zostavili svätí Ján Damascénsky a Kozma Majumský, čo dodáva slávnosti hlboký teologický a liturgický rozmer.
Sviatok sa oslavuje v čase, keď dozrievajú plody zeme, preto je vo východnej cirkvi zvykom v tento deň požehnávať prvotiny úrody ako poďakovanie Bohu. Táto tradícia má svoje korene v Starom zákone, ktorý predpisoval priniesť prvotiny plodov do Chrámu (porov. Ex 23,19). Zvyk požehnávať prvotiny v zhromaždení predpisujú aj Apoštolské pravidlá z konca 4. storočia.
Kresťanská prax požehnania ovocia v chráme siaha až do apoštolských čias. Najstaršia modlitba pre požehnanie ovocia je zaznamenaná v Apoštolských konštitúciách z konca 4. storočia. Existuje však aj staršia Modlitba vďakyvzdania za nové ovocie v diele svätého Hypolita Rímskeho s názvom Apoštolská tradícia, spísanom okolo roku 220. Svätý Hypolit spomína požehnanie týchto druhov ovocia: hrozno, figy, granátové jablká, hrušky, moruše, broskyne a mandle.
Šiesty ekumenický koncil, slávený v Konštantínopole (680 – 681), nariadil, aby sa nová „pšenica a hrozno“ požehnávali v chráme na sviatok Svätého premenenia (kánon 28). Z tohto dôvodu niektoré staršie knihy s požehnaniami, nazývané Euchologia, zakazujú veriacim jesť nové ovocie skôr, ako bolo požehnané v chráme.
Kňaz v závere svätej liturgie okiadza pripravené prvotiny úrody a po skončení nasledujúcej modlitby i pokropí svätenou vodou:
Pane, Bože náš, Ježišu Kriste, ty si povedal svojim učeníkom: „Všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať.“ Pokorne ťa prosíme, požehnaj (+) a posväť (+) toto ovocie, ktoré dnes tvoji verní služobníci priniesli do tvojho chrámu. Nech tieto plody pri konzumácii zachovajú život a zdravie všetkých tu prítomných aj neprítomných. Nech sú tieto požehnané plody účinným liekom pre chorých a neduživých a nech sú ochranou proti útokom nepriateľa pre tých, ktorí ich uchovávajú vo svojich domovoch. A nech sa tí, ktorí sa na nich podieľajú, tešia z plnosti tvojej dobroty a požehnania. Veď ty si Boh pokoja, lásky a milosrdenstva, priateľ človeka a my ti vzdávame slávu, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.