Svätý pápež Sixtus II., ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 7. augusta, pochádzal údajne z Atén a tam aj pôsobil ako arcidiakon, kým ho 30. augusta 257, za krutej vlády cisára Valeriána (253 – 260), nezvolili za pápeža. Počas jeho pontifikátu sa vyriešili spory medzi Rímom a kresťanskou Afrikou a obnovil sa písomný styk s cézarejským biskupom Firmiliánom.
Sixtus II. bol totiž v otázke platnosti krstu heretikov zhovievavejší ako jeho predchodcovia a akceptoval aj prax východných cirkví, kde obrátených heretikov opätovne krstili. V liste biskupovi Dionýzovi Alexandrijskému obhajuje právoplatnosť krstu vykonaného kacírmi, pokiaľ je uskutočnený v mene Najsvätejšej Trojice.
Prijatie pápežskej voľby neznamenalo len zodpovednosť, ale aj rozsudok smrti. Krátko po nástupe Sixta II. cisár Valerián vydal dva dekréty proti kresťanom. Prvý stanovoval vyhnanstvo pre všetkých duchovných, ktorí by odmietli vzdať cisárovi božskú poctu, zatiaľ čo druhý nariaďoval okamžitú popravu biskupov, kňazov a diakonov.
Tieto dekréty tvrdo zasiahli aj laikov. Veriaci senátori a dôstojníci boli zbavení svojich hodností, ich majetky boli skonfiškované, a ak vytrvali v neposlušnosti, boli odsúdení na smrť sťatím. Matróny po strate majetku skončili vo vyhnanstve a úradníkov a cisárskych zamestnancov degradovali na otrokov a posielali do lomov a baní.
Sixtus II. bol po necelom roku pontifikátu prepadnutý cisárskymi vojakmi na cintoríne pri slávení svätej omše a tam aj sťatý. Spolu s ním popravili aj štyroch zo siedmich diakonov: Januária, Magna, Vincenta a Štefana. Ešte v ten istý deň dostihli a zabili aj diakonov Felicissima a Agapita. Prvý diakon Vavrinec im unikal len krátko a bol popravený už o tri dni neskôr. Traduje sa, že Sixtus tesne pred svojou smrťou prikázal Vavrincovi rozdať všetok majetok cirkvi chudobným.
Sixtus II. bol pochovaný v krypte Kalixtových katakomb pri ceste Via Appia. Jeho meno je zahrnuté do najstaršieho omšového kánonu latinskej cirkvi.