(Neješ mäso, ale požieraš svojho brata.)
Pápež František sa stal na sociálnych sieťach v posledných dňoch nedobrovoľnou celebritou. Okrem množstva zdieľaní jeho zdravotného stavu sa nimi šíri odporúčanie hlavy Katolíckej cirkvi k začiatku Veľkého pôstu.
Niekoľkotisíc zdieľaní jeho výroku opäť rozvírilo diskusiu. A tak namiesto modlitby a pôstu, ktoré nám majú pomôcť zápasiť s vášňami, vášnivo diskutujeme a komentujeme tento status.
„Jedzte, čo chcete, v čase pôstu, obeta nie je v žalúdku, ale v srdci.
Zdržia sa jedenia mäsa, ale nerozprávajú sa so svojimi bratmi alebo príbuznými, bijú manželky, nenavštevujú rodičov, nestarajú sa o nich, starým rodičom zakazujú vidieť svoje vnúčatá, nedelia sa o jedlo s chudobnými, kritizujú životy iných ľudí.
Dobré pečené alebo mäsový guláš z vás neurobí zlého človeka ani rybie filé z vás nespraví svätca.
Radšej sa snažte mať hlbší vzťah s Bohom prostredníctvom lepšieho zaobchádzania s ostatnými.
Buďme menej povrchní a srdcom pokornejší.“
Na jednej strane tohto zápasu klávesníc stoja internetoví apologéti, ktorí dokazujú falošnosť tejto správy. Pápež František by nikdy nezrušil nič také potrebné, ako je pôst. Veď pôst je neodmysliteľnou súčasťou kresťanského života. Napríklad my východní kresťania máme v roku štyri dlhšie pôsty, a ak ku tomu pripočítame stredy a piatky, tak z toho vychádza, že sa postíme polovicu roka. A teraz sa dozvedáme, že boli zbytočné všetky tie chvíle, keď sme si mohli zahryznúť do šťavnatej pizze či burgra, ale namiesto toho priestor našej dutiny ústnej obsadil opäť vyprážaný syr.
Na druhej strane zapĺňajú komentáre na sociálnych sieťach zástancovia ľudí, ktorí vraj prahnú po podstate. Oslavujú, že Svätý Otec upriamil pohľad na to, čo je podstatné, veď všetci už dlho vieme, že to, čo máme v žalúdku, nemá nič spoločné s tým, čo máme v srdci.
Vedel to už vo 4. storočí svätý Bazil Veľký, keď povedal:
„Je zbytočné sa postiť od jedla, a pritom mať záľubu v krutom kritizovaní a urážaní. Neješ mäso, ale požieraš svojho brata.“
Tu prichádzam pred problém: Čo ak nedokážem milovať svojho brata? Čo ak je nad moje sily navštíviť svoju matku, ktorá ma nikdy neprijala? Čo ak nedokážem odpustiť svojmu otcovi, ktorý ma v detstve opustil? Môžem sa uspokojiť s tým, že si aspoň dám jedno rozmrazené filé či špagety s kečupom?
Každý z nás vie, že je dobré a Bohu milé, ak sa v rodine úprimne stretávame, obedy aj večere spoločne trávime, navštívime svoju starkú, pre ktorú je námahou prísť k nám na návštevu. Cestou jej v miestnom obchode nakúpime aj do zásoby a pri príchode ju prekvapíme jej obľúbeným koláčom. Pôst využijeme aj na to, aby sme navštívili príbuzného v nemocnici, ktorý akurát prekonal vážnu operáciu, a keďže sme už na tomto mieste, využijeme možnosť a darujeme pol litra tekutiny z nášho kardiovaskulárneho systému. Popri tom zvýšime pravidelné platby z desiatku z výplaty cez pôst na dvojnásobok a tak viac obdarujeme núdznych v našom okolí. A keďže nám ešte ostal čas, so svojimi deťmi navštívime starobinec, kam sme si pripravili s blízkymi rodinami scénky pre dôchodcov, ktorí, žiaľ nemajú vlastné potomstvo. A dalo by sa pokračovať a dalo by sa snívať, až kým by sa naše zbožné a krehké predstavy nedotkli tvrdých hrán reality.
Ostaneme uviaznutí mimo katechizmovej predstavy autentického kresťana. Nechaní napospas vlastnej slabosti, zmietaní svojimi nedokonalosťami. Neustále závidiaci, ohovárajúci a svetom nedocenení ľudia. Ľudia, ktorým neostáva nič iné než z lásky ku Kristovi urobiť to najmenej, čoho sme schopní: zrieknuť sa toho mála, čo máme radi. Síce nedokážeme nehrýzť svojho brata, ale aspoň ho pritom nezajeme dobrým steakom, nezapijeme pollitrom piva a nezalepíme sladkým veterníkom. Napokon prázdne ústa a škŕkajúci žalúdok nám najlepšie prezradia, koho nevieme vo svojom okolí stráviť či koho máme plné zuby.
A veľkopôstne obdobie nemusí byť ničím iným ako týmto poznaním. Veď nie je žiaden rozpor medzi mojím pôstom a láskou k druhému človeku. Obe sú cestou, ako sa dostať z hrobovej temnoty opäť na svetlo. Svetlo zmŕtvychvstania.
