Verný odpovedi na Božie pozvanie. Verný rozhodnutiu. Verný počas obdobia, keď ide všetko hladko, ľahko, keď sa mi darí a intenzívnejšie vnímam požehnanie. Verný aj počas kríz, problémov, prekážok, keď sa mi zdá, že som v tom sám, keď mám pocit, že nenapredujem, ale stojím alebo sa azda vraciam späť. Som verný? Čomu alebo komu som verný? Za akých okolností?
Na jeseň v roku 1959 sa Janko na nejaký čas ocitol vo Vykamove pri Ostrave nad Ohří. Tu sa prvýkrát takmer po siedmich rokoch stretol so svojím mladším bratom Tonkom. Bol to vzácny, aj keď krátky spoločný čas. Obaja sa pred mnohými rokmi rozhodli vstúpiť k vincentínom, obaja skončili v jáchymovských lágroch, ale oddelení od seba. Tonkovi mal zakrátko vypršať osemročný trest a čakal ho civilný život, do ktorého mal vstúpiť ako dvadsaťpäťročný.
Janko sa snažil svojho mladšieho brata pripraviť na nástrahy, ale i možné sklamania, ktoré ho „vonku“ čakajú, ale aj povzbudiť. „Priznám sa,“ povedal Janko, „vždy som chcel ísť na misie. Len som nečakal, že prídu tak rýchlo a že nebudú v Afrike či niekde na Východe…“ Často opakoval: „Ľudské srdce túži po láske bez egoizmu.“ Bratovi na rozlúčku povedal: „Nech ti je svet prostriedkom na dosiahnutie dokonalosti.“
Modlitba:
Pane, prosím o stálosť a vernosť v povolaní. Prosím o obozretnosť, aby ma svet nezviedol zlým smerom, ale stal sa mi prostriedkom na naplnenie môjho povolania.
Janko Havlík:
„Ukrižovaný Ježiš, uč ma kráčať cestou vytrvalosti.“ (Krížová cesta malých duší)