Rímskokatolícka cirkev si 18. marca pripomína svätého mučeníka Eduarda, jedného z prvých anglických kráľov, ktorého príbeh je však fascinujúcim a inšpiratívnym aj pre dnešnú dobu. Nezriedka sa zamieňa so svätým anglickým kráľom Eduardom Vyznávačom (1042 – 1066), ktorý vládol o takmer storočie neskôr, alebo svätým mučeníkom Edmundom, najprv kráľom Východného a potom aj celého Anglicka (939 – 946).
Eduard sa narodil v roku 962 počas anglosaského obdobia anglických dejín. Anglické kráľovstvo v tom čase trvalo ešte ani nie štyridsať rokov a bolo spojením mnohých menších kráľovstiev, dovtedy súperiacich o väčší vplyv, ktoré sa zjednotili pod vedením Eduardovho prastrýka kráľa Æthelstana v roku 927.
Eduard bol prvorodeným synom kráľa Edgara Pokojného (959 – 975), za vlády ktorého dosiahla Cirkev v Anglicku stabilitu. Počas pôsobenia svätého Dunstana (959 – 988), arcibiskupa z Canterbury, boli kláštory – centrá stredovekého kresťanského života – reformované a ľudia boli evanjelizovaní a katechizovaní. Kráľ Edgar podporoval aktivity arcibiskupa Dunstana a Cirkev a štát harmonicky spolupracovali. No napriek tomuto vonkajšiemu mieru medzi mnohými prominentnými rodinami bublala spodná vlna nesúhlasu. Nenávideli moc Cirkvi najmä pre veľké pozemkové majetky kláštorov. Po smrti kráľa Edgara tieto spodné prúdy vystúpili na povrch.
Keď totiž kráľ Edgar zomrel, vznikol spor, kto by mal byť jeho nástupcom. Eduard, jeho trinásťročný prvorodený syn, bol vedúcim kandidátom, ale Eduardova matka Æthelflæd Eneda bola už mŕtva a hovorilo sa, že bola mníškou. Ďalším kandidátom bol Æthelred, sedemročný syn Edgara a jeho tretej manželky kráľovnej Ælfthryth (asi 965 – 975). Tá stála na strane proticirkevne zmýšľajúcich šľachticov a tí, prirodzene, podporovali jej syna. Arcibiskup z Canterbury sa však postavil na stranu Eduarda a po krátkom konflikte ho korunoval za anglického kráľa.
Počas nasledujúcich troch rokov Eduard pokračoval v práci svojho otca a podporoval arcibiskupa i Cirkev. Napriek tomu – možno pre Eduardovu mladosť – mnohé šľachtické rodiny jeho vláde vzdorovali. Mladučký kráľ i arcibiskup neúnavne pracovali na dosiahnutí zmierenia so svojimi protivníkmi, no bezúspešne. Po troch rokoch sa Eduardovi odporcovia na čele s jeho nevlastnou matkou Ælfthryth rozhodli konať.
Keď v polovici marca 978 bol kráľ Eduard na poľovačke s niekoľkými spoločníkmi v južnom Anglicku, oddelil sa od skupiny a prišiel na hrad svojho nevlastného brata Æthelreda. Ælfthryth, vidiac prichádzať mladého kráľa, pristúpila k činu. Vyšla ho pozdraviť a podala mu kalich vína. Jeden z jej sluhov potom Eduarda na pozdrav pobozkal, a keď sa kráľ otočil, vrazil mu do chrbta nôž.
Ælfthryth a jej kumpáni ukryli kráľovo telo v neďalekom dome slepej ženy. Nasledujúcu noc bola žena zo slepoty vyliečená a pripísala to príhovoru zavraždeného vladára. Išlo o prvý zo záplavy zázrakov, ktoré sa prehnali krajinou v priebehu nasledujúceho storočia a boli pripisované svätému Eduardovi, kráľovi a mučeníkovi pre jeho neochvejnú obranu Cirkvi.
Eduardova popularita prudko stúpala a v polovici 11. storočia Cirkev na jeho počesť slávila tri samostatné sviatky: 18. marca deň jeho smrti; 13. februára výročie preloženia jeho relikvií do opátstva v Shaftesbury (známe ako Edwardstowe); a 20. júna výročie uloženia jeho tela do novej hrobky.
V druhej polovici 11. storočia bol svätý mučeník Eduard jedným z najpopulárnejších svätých v Anglicku. Jeho životopis zaznamenal mních a hagiograf Goscelin zo Saint-Bertin (1040 – 1106) v texte s názvom Umučenie svätého Eduarda, kráľa a mučeníka.
Postupom času však popularita svätca klesala, čo mohlo byť spojené s nevraživosťou nového kráľovského rodu. Za vlády kráľa Henricha VIII. (1509 – 1547) bolo opátstvo Shaftesbury, kde boli uložené relikvie svätého Eduarda, zničené. Tie však boli bezpečne ukryté v areáli kláštora.
V 20. storočí sa úcta svätému mučeníkovi Eduardovi znovu prebudila, keď v roku 1931 objavili jeho relikvie a potom ich uložili v pravoslávnom chráme v anglickom Surrey. Podnet k tomu zadala brožúra, ktorú zostavili v 80. rokoch minulého storočia a v ktorej sa spomínalo niekoľko Eduardových zázrakov po prosbe o jeho príhovor.
Jeden z novodobých zázrakov, ktoré sa pripisujú svätému Eduardovi počas tohto obdobia obnovenia oddanosti, súvisel s mladou ženou, ktorá počas tehotenstva ochorela na toxoplazmózu. Lekári jej povedali, že dieťa sa narodí bez rúk a nôh, a odporučili jej potrat. Ako kresťanka to však odmietla. V ďalšom priebehu tehotenstva jej lekári oznámili, že dieťa – chlapec – bude mať ruky a nohy, ale narodí sa slepý. Mladá matka, ktorá čítala o svätom mučeníkovi Eduardovi a o tom, ako jeho prvým zázrakom bolo uzdravenie slepej ženy, sa modlila o jeho príhovor a dieťatko sa narodilo so zdravým zrakom. Keď sa chlapec, ktorého pomenovali Edward, narodil, lekári si všimli, že horná polovica pupočnej šnúry úplne sčernela infekciou, no zmena farby sa zázračne zastavila v strede šnúry.
Svätý mučeník kráľ Eduard je vzývaný ako patrón mladých ľudí i politických vodcov. Hoci zomrel len vo veku 16 rokov, ukázal sa ako neochvejný vo viere a podporoval Cirkev napriek silnému odporu. Ako kráľ uznával, že jeho povinnosťou nie je získavať moc pre seba, ale skôr podporovať Božie dielo pri šírení evanjelia všetkým ľuďom v krajine.
Svätý Eduard, oroduj za nás!
