Uznávaný nemecký spisovateľ a katolícky intelektuál Martin Mosebach, ktorý je v katolíckych kruhoch známy najmä knihou Heréza beztvarosti (Häresie der Formlosigkeit), sa v septembrovej prednáške v rámci aktuálneho ročníka Katolíckeho fóra svätého Juraja v cisterciánskom kláštore v českom Vyššom Brode (Hohenfurth) venoval „Problému krásy v liturgii“.
Mosebach už v minulosti vyjadril názor, že liturgická krása čoraz viac ustupuje do úzadia a nahrádza ju striedmosť, ktorá demystifikuje posvätné obrady a v konečnom dôsledku ich ochudobňuje.
Svoju prednášku začal konštatovaním, že katolícka liturgia bola po stáročia veľkolepým predstavením, ktoré jasne vyčnievalo z každodenného života: „Nádhera obradov, ktorá vyčnievala zo šedej každodennosti, mala za cieľ spôsobiť ‚sursum corda‘, teda pozdvihnutie sŕdc do neba,“ vysvetlil. Táto estetika nie je samoúčelná, ale je základným prvkom spájania veriacich s posvätným a transcendentným.
Pri svätej omši pred prefáciou sa výzvou sursum corda mysle a srdcia veriacich upriamujú na Boha a sústredia sa na modlitbu a slávenie Eucharistie.
„Pravda by nebola pravdivá, keby nebola aj dobrá a krásna, dobro by nebolo dobré, keby nebolo súčasne aj pravdivé a krásne a krása by nebola krásna, keby nebola aj pravdivá a dobrá,“ zdôraznil Mosebach. Toto spojenie je podľa neho v západnej liturgii v ohrození, keďže v nej čoraz viac dominuje minimalistická estetika, ktorá sa redukuje na to najnutnejšie.
Ako príklad Mosebach uviedol zmenšenie oltára na jednoduchý stôl, ktorý stojí v rovnakej výške ako stoličky veriacich bez akéhokoľvek vyvýšenia. V mnohých moderných kostoloch sa posvätný priestor stáva čoraz pustejším a neozdobeným, čo Mosebach kritizuje ako stratu posvätnej symboliky.
Tento sklon k zjednodušovaniu vedie podľa Mosebacha k „obnaženosti“, ktorá už neumožňuje rozlišovať medzi posvätným priestorom oltára a profánnym priestorom veriacich.
Ďalšou témou, ktorej sa Mosebach venoval, bola úloha umenia a hudby v liturgii. Kým predtým náročne navrhnuté rúcha a umelecké zborové diela obohatili zážitok z liturgie, dnes vidí vývoj smerom k „jednoduchým akordom na gitare na doprevádzanie neumeleckého spevu“.
Mosebach kritizoval, že toto zjednodušenie sa často chápe ako prejav autenticity či blízkosti k ľudu, no v skutočnosti ochudobňuje liturgické bohatstvo a oslabuje posvätnú atmosféru.
Mosebach v historickej recenzii pripomenul veľké stavby stredoveku, ktorých výstavba bola obrovským prejavom viery. „V stredovekom Francúzsku 300 rokov išla tretina štátnych príjmov na stavbu katedrály,“ pripomenul.
Tieto katedrály nie sú len architektonickými majstrovskými dielami, ale aj vyjadrením hlbokej viery, ktorá krásu vnímala ako prejav božstva. Honosná architektúra, zlato a zdobené dekorácie neslúžili na okázalosť, ale na oslavu Boha.
V tejto súvislosti si položil otázku, prečo sú moderné kostoly často také strohé a nezdobené, hoci spoločnosť dnes žije v nezmernom bohatstve v porovnaní s obdobiami, v ktorých sa stavali tie najhonosnejšie katedrály. „V našej civilizácii masového vulgárneho excesu má nádhera takmer smiešnu stránku,“ uviedol Mosebach a posťažoval sa, že tradičná liturgia a jej krása sú v dnešnom svete často odmietané ako z iného sveta.
Mosebach identifikoval hlboko zakorenenú neistotu v modernej estetike, ktorá sa prejavila útekom od ohromujúceho. Namiesto opulentného a vznešeného sa uprednostňuje „vkusné“ – buržoázna kategória, ktorá sa vyhýba prehnanosti a luxusu, no zároveň nedokáže pochopiť skutočnú veľkosť a hĺbku krásy.
„Vkusné stojí v protiklade k starobylej kráse,“ vysvetlil, pretože „údajná bezpečnosť, ktorú si vkusný človek podľa svojho úsudku nárokuje, často skrýva hlbokú neistotu.“
Nakoniec Mosebach poukázal na hlboký teologický význam krásy v katolíckej tradícii. Veľkí cirkevní otcovia ako Augustín chápali krásu ako cestu k pravde a dobru. V platónskej filozofii, ktorou sa riadili raní kresťanskí teológovia, je pravda, dobro a krása neoddeliteľne spojené.