Dnes vo všetkých rímskokatolíckych chrámoch na svete zaznievajú dve zásadné vety, ktoré formujú charakter kresťanstva a kresťanských spoločenstiev. Sú to dve zásady, dva piliere, ktoré pomohli k rozmachu kresťanstva v globálnom rozmere.
Prvou z týchto viet, ktorú môžeme brať viac ako rozkaz než odporúčanie, je výzva vzkrieseného Ježiša apoštolom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“
Toto je základ misijnej činnosti Cirkvi. Tu je koreň odhodlania misionárov, ktorí s nasadením vlastného života už 2000 rokov odchádzajú do sveta ohlasovať vieru, Ježišovu radostnú zvesť – evanjelium.
Na zozname svätých svietia mnohí misionári, ktorých krv bola preliata. Od apoštolov po misionárov dnešných dní.
Na vlastné oči som videl jazvy od mačety na ramene slovenského kňaza, ktorý roky strávil na misiách v Oceánii. Stretol som kňaza, ktorý bol súčasťou posádky zostreleného vojenského vrtuľníka. Poznám kňazov misionárov, ktorých misia v náročných podmienkach totálne zničila. Každý z nich však vie, že ich práca nebola márna.
Spomínam si na taký obraz, keď v Južnej Amerike saleziáni ohlasovali Krista národu Šuarov. Vravelo sa, že takmer sto rokov polievali suchý peň. Až po dlhých desaťročiach sa dali pokrstiť prví domorodci. Podarilo sa to slovenským misionárom saleziánom.
Pre nás katolíkov sú takmer neznámi, ale pre svet veľmi veľa znamenali tzv. Moravskí bratia. To boli protestanti, ktorí išli ohlasovať evanjelium aj na miesta, kde nikto iný nevkročil. Oni boli tí, čo pokrstili Grónsko. Niektorí Moravskí bratia sa nechali dobrovoľne zavrieť do väzenia či predať do otroctva len preto, aby sa dostali na miesta, kam sa iní evanjelizátori nemali ako dostať. Založili mestá v Amerike, ktoré existujú dodnes. Napríklad aj Ján Amos Komenský patril k tomuto cirkevnému spoločenstvu.
No a potom v dnešných čítaniach rezonujú slová apoštolov Petra a Jána, ktorí hovoria vzdelaným zákonníkom svojej doby, čo im odporúčajú, aby nikde neučili v Ježišovom mene: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“
Toto je veľké odporúčanie aj pre nás. Možno máme občas zapnutú autocenzúru, aby sme sa nehlásili verejne k viere, aby sme nedráždili, aby sme nepohoršovali sekulárny svet. Aby sme sa stiahli. Aby sme – ako sa vraví – „držali hubu a krok“. Aby sme súhlasili s bláznovstvami doby, aby sme neotravovali, nerušili, nestrápňovali sa.
Žiaľ, nie je to možné. Lebo Boha máme viac počúvať ako ľudí a rovnako ako Peter a Ján „nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“.
