Je taká zádumčivá tatranská legenda. Kdesi v Belanských Tatrách bol kedysi salaš. Keď prišiel čas, Lendačania zverili svoje ovečky bačovi Jakubovi. On vedel, čo mu zverujú. Pre mnohých ovečka, z ktorej je syr, vlna i jahniatko, čo sa dá na Veľkú noc pripraviť pre celú rodinu, to bol vzácny majetok. Jakub však rozumel svojmu remeslu a požíval v dedine veľkú úctu. Vyznal sa aj vo všelijakých liečivých bylinách a raz sám valaškou zahnal vyhladovaného medveďa, čo skúšal šťastie v jeho košiari. Ten už veru viac neprišiel.
Aj onoho roku to tak bolo. Po práve zazelenených úbočiach sa rozozvučal jarný koncert zvončekov, plný radosti z odchodu zimy a nádeje, že bude hádam požehnaný rok. Jakubovi pomáhali šikovní mladí juhási. Každý z nich túžil raz prevziať bačovskú štafetu vo svojej rodnej obci. Vedeli, že sa majú čo učiť, a Jakub si nenechával tajomstvá svojho remesla pre seba. Tušil, že ako tie ovečky každý z nás raz zíde z pastvín dole do údolia…
Po pár týždňoch, keď sa z mena mesiaca konečne vytratilo to studené „r“ a bolo možné si už bezpečne aj na zem sadnúť, prišiel smutný posol z dediny. Jakubova žena zaľahla a pán farár odkazuje, že sa treba prísť s ňou rozlúčiť, lebo ju čaká cesta na večnosť. Jakub ustarostene pozrel na chlapcov, bál sa, či tých pár dní bez neho zvládnu.
Preto pred odchodom ešte raz k nim prehovoril o najdôležitejšom pravidle: „Chlapci moji, sľúbte mi, že hore tým úbočím nad Studeným prameňom ovce pásť nebudete. Pôjdete postupne po pašiach tak, ako to vždy robíme. Viete, že tak robil môj otec aj jeho dedo a dobre bolo.“
Len čo Jakubove kroky odvial letný vánok, juhási sa vydali na zvyčajnú trasu. Mali ísť až na opačnú stranu doliny a veľmi sa im v tom sparne nechcelo. Všetko bližšie už bolo vypasené a ako o ovečky, aj o pašu tu v horách sa treba starať. Pastvina si potrebuje po spasení trochu oddýchnuť, aby aj na rok bola na nej pekná tráva.
Ako si tak juhási načreli z prameňa, zazreli, ako sa vo vetre vlní šťavnatá trávička v údolí nad ich šticami. Na nej sa pásli len kamzíky a ozýval sa v nej piskot svišťov. A načo by sa trepali toľkú cestu, keď tu pod nosom paša, akej v celej doline niet? Nebolo treba veľa hovoriť. Všetci sa zhodli, že starí ľudia niekedy už nevedia, čo je dnes dobré. Veď bača, keď sa ho pýtali, im ani raz nevedel vysvetliť to čudné pravidlo. Vždy len dookola húdol to o otcoch a dedoch a že nikdy to neporušil a že dobre bolo.
Ovečkám sa paša náramne páčila. Stúpali pomaly hore a veselo bečali uprostred takej hojnosti. Prekvapené kamzíky sa z ničoho nič stratili. Nevedno, či to tie ovečky alebo velikánske mračiská za tým boli. Lebo sa veru tak letnobúrkovo zatiahlo, keď za desať minút z modrého neba je zrazu ako v karfiolovej polievke bielo a plno nakyprených oblín. Aj ovečky s juhásmi jeden taký mrak obklopil.
Chuchvalce hmly sa im kdesi až spod nôh hnali hore ich úžľabím. Nad ich hlavami černeli, zmietané studeným vetrom, až ich zrazu prežiaril prvý blesk. Rana ako z dela vyplašila ovečky. Zhŕkli sa, a keď ich začal šibať dážď pomiešaný s ľadovcom, začali žalostne bľačať a hrnuli sa kamsi nahor, kde za hrebeňom presvitalo trochu slnka. Darmo sa ich pastieri snažili zastaviť, ani psov v tom hrmote hromov nepočúvali, len vyľakane kňučali a najradšej by sa dakde do svištej nory pod zem skryli.
Bežali až na ostrý hrebeň, za ktorým bola strmá skalná stena. Jedna za druhou, tlačené tými zdola, sa cez ten hrebeň prepadali. Stále menej zvončekov bolo počuť, až nastalo hrozné ticho. V tej chvíli aj blesky ustali, aj mraky sa vyplakali, len slzy v očiach valachov ešte nadlho mali nevyschnúť.
Na paši nebolo jedinej ovečky. Len zúfalí psi hľadali, koho by mali zaháňať, ale nikoho nenašli. Všetky ovečky ležali dodrúzgané dole pod tou nešťastnou stenou. Keď sa bača Jakub vrátil po pohrebe ženy a dopočul sa, čo sa stalo, puklo mu od dvojakého žiaľu srdce. Dodnes tú stenu, na ktorej stále vidieť akési červené fľaky, azda po tej ovčej krvi, volajú Jatky.
Príkaz svätiť nedeľu, ktorý máme v Desatore, často vyzerá ako niečo staromódne a nezmyselné. Tak veľmi to človeka pokúša dačo ešte dorobiť, čo sa nestihlo cez týždeň; alebo čo môže priniesť viac peňazí do domu ako v iné dni. Samozrejme, keď láska nad človekom preváži nad prikázaním, niet čo vyčítať. Keby ovečky ohrozovala svorka vlkov a utiecť do bezpečia salaša by sa dalo len cez to úbočie, nik by juhásom nič nevyčítal.
Aj Ježiš liečením v sobotu toto raz a navždy jasne vysvetlil. Ale na druhej strane vždy zdôrazňoval, aby sme ctili to, čo nám Stvoriteľ cez Desatoro chce povedať o našej krehkosti a nestálosti a slabosti: že bez pravidiel to nejde, aj keď im občas nerozumieme – dobre robia spoločenstvu ľudí zranených dedičným hriechom. Veď aj na cestách by sme sa bez obmedzujúcich pravidiel asi veľmi rýchlo navzájom vyzabíjali… A do toho naša Bohom darovaná sloboda rozhodovať sa. Tak veru, na ktorú pašu vyháňame svoju dušu, je len v našich rukách.