Nebol to len rozhovor s biskupom. Bolo to stretnutie s človekom, ktorý hovorí jazykom viery aj pochybností, ticha aj radosti. Otec biskup František Trstenský pozná mediálny priestor, no aj tak zostáva verný jednoduchým gestám – modlitbe, krížu, službe. Keď hovorí o stretnutí mladých, v centre nie je veľká scéna, ale procesia. Putovanie. „Nekráčame bez zmyslu,“ pripomína. A hoci sám cíti zodpovednosť a obavy, dôveruje, že práve kríž je odpoveďou. Aj dnes. A najmä pre mladých.
Chcem sa opýtať: Ako vyzerá váš deň – od prvej myšlienky po večer?
Prvá myšlienka vždy patrí Bohu. Ešte v posteli sa prežehnám a poďakujem za nový deň. Až potom nasleduje vstávanie, hygiena, ranná modlitba a o siedmej slávim svätú omšu v kaplnke biskupského úradu. Potom sú porady, stretnutia, návštevy, obedy s kolegami, popoludní ďalšie pastoračné úlohy. Večer ešte chvíľa na knihu, modlitbu, niekedy livestream – ako tento s vami. A spánok, ktorý je pre mňa tiež dôležitý spôsob regenerácie.
Otec biskup, vaše priezvisko – Trstenský – je dosť výrazné. Má to súvis s mestom Trstená? Je za tým nejaký rodinný alebo historický pôvod?
Áno. Narodil som sa v Trstenej, môj otec tam vyrastal. Gymnázium som tiež navštevoval v Trstenej a moja rodina má s týmto mestom silné puto.
Kedy ste prvýkrát pocítili, že by ste mohli byť kňazom?
Začalo sa to celkom jednoducho – ako miništrant. Starší brat ma priviedol k oltáru a ja som si zamiloval tú blízkosť kňaza, liturgiu, Cirkev. Neskôr, na strednej škole, keď som videl konkrétny príklad farára, povedal som si – toto by mohla byť cesta aj pre mňa.
Keď zavolá nuncius…
Otec biskup, ako ste sa cítili, keď ste sa prvýkrát dopočuli, že by ste mohli byť menovaný za biskupa?
Najprv telefonát od apoštolského nuncia. Vtedy to už človek tuší. Poprosil som o chvíľu na modlitbu v kaplnke – asi pol hodiny. Viac sa nedá. Nepatrí sa to konzultovať s nikým – len s Bohom. A Boh vo mne vzbudil pokoj: prijmi to. Tak som povedal áno.
Ak by ste mohli jeden deň stráviť inkognito ako laik, čo by ste si vyskúšali?
Toho, kto ukladá tovar v supermarkete. Úprimne. Chcel by som si vyskúšať prácu, ktorú často považujeme za samozrejmosť. Aby som si viac vážil tých, ktorí slúžia v tichosti.
Podarí sa vám ísť niekedy niekde inkognito?
Áno, najmä keď sa vyberiem niekam, kde sú turistické chodníky, alebo len tak zastanem a prejdem sa. Keď idem podvečer, je tam menej ľudí, takže sa to celkom dá. A občas mi aj niekto povie, že „v civile vyzeráte úplne inak“, lebo nás majú napozeraných hlavne v liturgických odevoch.
Okrem toho, že ste biskupom, ste aj profesorom biblistiky. Aký je váš najobľúbenejší biblický verš a postava?
Verš: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba.“ (Ž 23) A postava? Svätý Jozef. Tichý, spravodlivý muž, ktorý prijíma úlohu vychovávať Božieho Syna. To je veľká výzva. On nie je ten, kto káže – on koná. Je to spravodlivý a odvážny muž, ktorý poslúchne Božie slovo aj vtedy, keď mu veľa vecí nedáva zmysel – vstane v noci a ide s Máriou a dieťaťom do Egypta bez GPS, bez istoty, čo ho tam čaká. Je pracovitý tesár, nenápadný, ale s obrovskou vnútornou silou. A keď sa nad tým zamyslíme – kto vychovával Ježiša? Okrem Márie práve Jozef. A to je veľká zodpovednosť. Väčšinou je to totiž Ježiš, kto vychováva nás.
Cítiť z vás nehranú lásku k Božiemu slovu. Ako si ho môžeme viac zamilovať? Máte nejakú radu?
Postupne. Od jednoduchého k hlbokému. Odporúčam začať evanjeliami – čítať ich pomaly, na pokračovanie. Ako osobný list od Ježiša. A nechať sa premieňať – lebo Božie slovo má moc meniť srdce.
Čo by ste chceli zmeniť v Cirkvi, ak by ste mali „čarovný prútik“ alebo, lepšie povedané, podobnú moc ako Sväté písmo?
Aby sme boli pokornejší. Pokora nie je slabosť. Je to sila, ktorá robí miesto Bohu. A Cirkev, ktorá je pokorná, dokáže osloviť svet.
Slovo „SPOLU“ nie je len názov podujatia. Je to postoj Cirkvi.
Spoločne chystáte s vladykom Jonášom veľké stretnutie mládeže – SPOLU 2025. Čo stojí za týmto názvom?
Slovo spolu vystihuje všetko. Chceme mladým ukázať, že v hľadaní Krista nie sú sami. Stretnutie sa koná 26. apríla v Starej Ľubovni – a je to zároveň reakcia na tragédiu, pri ktorej pred rokom zahynuli tri mladé dievčatá.
Ako sa zrodil tento nápad?
Vrátim sa trochu do minulosti. Viac ako rok dozadu Slovensko zasiahla tragédia – tri dievčatá zo Starej Ľubovne zahynuli pri nehode na autobusovej zastávke, tesne pred stretnutím mladých našej diecézy na Spišskej Kapitule. Po tejto tragédii sme mali stretnutia so spolupracovníkmi aj s psychológmi. Bola to veľmi citlivá situácia. A hoci sa tisíce ľudí modlili – mladí, dospelí, celé Slovensko –, vo mne bola istá pochybnosť, či pokračovať v plánovaní ďalšieho stretnutia. Modlil som sa, prosil o znamenie, či ísť ďalej. A vtedy za mnou prišiel otec jedného zo zosnulých dievčat a povedal mi: ‚Bolo by pre nás cťou, keby sa stretnutie mladých konalo, a to práve v Starej Ľubovni.‘
Čiže takto sa sformovalo aj miesto podujatia – Stará Ľubovňa?
Pre mňa to bolo jasné – Boh nám odpovedal cez neho. Aj preto vznikol nápad usporiadať ďalšie stretnutie práve tam. A keďže dve z tých troch dievčat boli z gréckokatolíckeho prostredia, bolo to aj symbolické – spojiť rímskokatolíkov a gréckokatolíkov, dať mladým impulz nádeje, radosti a zároveň prejaviť úctu tým, ktorí položili svoj život.
Je takáto forma spolupráce podľa vás v niečom prelomová?
Je to pre mňa veľmi silný moment. My sme síce jedna Katolícka cirkev, ale dýchame dvoma pľúcami – východným a západným. A práve toto spoločné úsilie mladých z rímskokatolíckeho aj gréckokatolíckeho prostredia ukazuje, že túto jednotu môžeme ešte viac prehlbovať. A zároveň ju chceme rozširovať aj smerom k našim bratom a sestrám z evanjelických, evanjelikálnych aj pravoslávnych cirkví. O to väčšou radosťou je pre nás aj to, že účasť prisľúbil apoštolský nuncius Nicola Girasoli. Bude prítomný na svätej omši a následnej panychíde v Starej Ľubovni. Jeho prítomnosť vnímam ako výraz podpory a povzbudenia, že kráčame správnym smerom – spoločne.
Tvoj život má zmysel. Aj keď sa rozpadá. Aj keď padáš
Prečo by mladý človek mal prísť?
Lebo Boh s tebou počíta. Aj keď si slabý, zranený, pochybujúci. Boh si nevyberá dokonalých. Vybral si apoštolov, ktorí ho zapreli, ušli. A práve na nich postavil Cirkev. To isté platí dnes. Tvoj život má zmysel. A nie si na tej ceste sám.
Stretnutie prebieha pod vašou záštitou, ale aj pod záštitou vladyku Jonáša Maxima, a vieme, že sú tam pozvaní aj zaujímaví hostia – napríklad kapela Rods, sestra Lamiya a mnohí ďalší. Program bude naozaj pestrý. Na čo sa vy osobne najviac tešíte?
Priznám sa, že vo mne je taká zmes dôvery, očakávania, ale aj trošku obavy – aby všetko dobre dopadlo. Ale teším sa veľmi na úvod stretnutia, ktoré sa začne o deviatej ráno prenesením jubilejného kríža. Bude to procesia, ktorá pôjde z farského Kostola svätého Mikuláša do areálu cirkevnej školy. Tam sa bude celé stretnutie konať – a som vďačný vedeniu gymnázia a základnej školy, že nám umožnili využiť tieto priestory. Vďaka nim sa môžeme bezpečne stretnúť a prežiť tento deň naplno.
Čo pre vás znamená samotná procesia?
Pre mňa je to veľmi silný moment – kráčať za Kristovým krížom. Nie je to len obyčajný pochod, má svoj zmysel. Ešte vo mne rezonuje zážitok z púte v Ríme, kde sme putovali od Anjelského hradu až do Baziliky svätého Petra. Skupinky pútnikov tam kráčajú za krížom, prechádzajú kontrolami a postupne vstupujú cez Svätú bránu. A ja som si uvedomil, že aj my dnes kráčame – nie naslepo, ale za Kristom. A že každý z nás má v tom svoje miesto.
Ako vnímate úlohu mladých na tomto podujatí?
Teším sa najmä na mladých – verím, že ich tam bude veľa a že budú radostní. Lebo Cirkev ich potrebuje. Potrebujeme mladú, radostnú Cirkev. Učeníkov, ktorí sa neboja žiť a svedčiť o evanjeliu, teda o radostnej zvesti. Veď ak my sami neprežijeme tú radosť, že Boh nás miluje, že s nami počíta, že nás pozýva do spolupráce – ako to potom môžeme odovzdať ďalej?
Čo očakávate osobne od stretnutia v Ľubovni?
Že pripravíme pôdu. Ako služobníci, ktorí nanosili vodu – a Ježiš ju premenil na víno. My pripravíme – a Boh sa postará o zázrak. Mladí tam môžu nájsť priateľstvo, lásku, nádej, pozvanie… čokoľvek, čo pre nich Boh pripravil.
Otec biskup, ďakujem vám za tieto slová, ktoré boli svedectvom aj povzbudením. Môžete sa s našimi čitateľmi rozlúčiť veľkonočným požehnaním?
Rád. Milí čitatelia, nech vám veľkonočné svetlo zažiari do každej tmy. Nech vás naplní nádej, že Kristus žije. Že miluje aj vás. A že s vami počíta. Nech vás žehná všemohúci Boh – Otec i Syn i Duch Svätý. Amen.
Celý rozhovor si môžete vypočuť v podcaste priestCAST.
