Boh, alebo človek?

Timotej Križka

Timotej Križka

Ikona Ježiš a stratený syn. Zdroj: archív redakcie
Ikona Ježiš a stratený syn. Zdroj: archív redakcie

Jeden z najznámejších a najviac rozoberaných cirkevných sporov sa dá jednoducho nazvať: Boh, alebo človek. Má byť prioritou Cirkvi klaňanie sa Bohu, alebo služba človeku? Má mať správny kresťan zošúchané kolená, alebo zodreté ruky?

Ľudia preferujúci starostlivosť o druhých majú na svojich bojových práporoch citát z Matúšovho evanjelia: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

Svojim adorujúcim oponentom vyčítajú ich rezignáciu voči stvorenému svetu a ich zahľadenosť na kult. Liturgický život má podľa nich vyvrcholiť v službe blížnemu.

Adoranti tvrdia, že v službe núdznym nás vie zastúpiť aj sekulárny svet. Dokonca to vie robiť aj lepšie. Ale kto, ak nie Cirkev, je tu na to, aby obnovovala vzťah človeka a Boha? Veď Cirkev bez klaňania by sa ničím nelíšila od hociktorej neziskovky či mimovládky. Stala by sa jednou z mnohých organizácií ašpirujúcich na Nobelovu cenu mieru.

Existuje, samozrejme, ešte tretia cesta — cesta kresťanov zastávajúcich umiernenosť.

Tí sú presvedčení, že treba spojiť horizontálu služby ľuďom s vertikálou adorácie a tak postaviť kríž umiernenosti, triezvosti a rozvahy. Nájsť zlatý stred.

Každý kresťan tak stojí na rázcestí troch ciest. Namieriť svoj pohľad na človeka, otočiť svoju tvár k Bohu, alebo sa snažiť nájsť zdravú rovnováhu medzi dvoma krajnými polohami?

Pozrime sa najprv na tretiu možnosť — zlatú strednú cestu. Človek by mal venovať svoj čas Bohu a ten by mal vyvažovať službou druhým. Jedno bez druhého nie je správne. Svoj čas má kľačať a svoj čas má kráčať.

Takáto rovnováha vyzerá dobre na papieri, ale sestra „realita“ ju nepozná. Práve v momente, keď sa človek chystá na liturgiu, zazvoní mu mobil s prosbou o pomoc. Práve v momente, keď sa zavrie do izby, zaklope na dvere manželka, že prasklo tesnenie na vodovodnom kohútiku.

V skutočnosti je celý čas modlitby ukradnutím času svojej rodine, priateľom či iným. Čas, ktorý dávam Bohu, beriem človeku. Lekár na kolenách znamená neošetreného pacienta. Matka v kostole znamená neuvarenú večeru. Adorujúci riaditeľ v kostole znamená menší profit firmy a zvýšenú neistotu jeho zamestnancov. Kľačiaci farmár rovná sa neobrobená pôda.

A tak v konečnom dôsledku ostáva vždy na každom človeku, ktorú z dvoch ďalších ciest si zvolí. Či obetuje poriadok v byte, nenakŕmi bezdomovca, prepustí zopár svojich zamestnancov, alebo svojho Spasiteľa uvidí raz do týždňa na predpísanej nedeľnej návšteve.

Ostávajú nám tak iba dve možnosti: slúžiť Bohu, alebo človeku. Je človek pre Boha, alebo je tu Boh pre človeka?

Máme pred sebou dve cesty. Obe cesty sú dobré. Jedna smeruje do chrámu, druhá do starobincov, sirotincov a nemocníc. Ak sa vydám k ľuďom, chrám ostane prázdny. V chráme ostane vysychať telo Boha, ktorý sa nepochopiteľne rozhodol zostúpiť zo sfér nekonečna a stať sa kúskom upečenej múky. No zistí, že naňho pre starosti sveta dnes nikto nemá čas, a tak mu neostáva nič iné ako pomaly vysychať zamknutý v bohostánku.

Na druhej strane je jednoduché prísť do chrámu, nechať sa omámiť príjemnou vôňou kadidla, kŕmiť svoje oči krásou gotických klenieb a nechať svoje srdce unášať do výšin na tónoch vychádzajúcich z organových píšťal. Ale môže byť toto všetko správne, ak vonku nikto neutíši detský plač a nik neutrie slzu opustenej vdovy?

Netreba azda preukazovať lásku k Bohu láskou k človeku? Matka Tereza obetovala svoj život na to, aby celé dni strávila vyťahovaním detí spomedzi odpadkov ulíc Kalkaty. Neopustil Charles Foucauld veľkolepé francúzske katedrály, aby na púšti spolu s Tuaregmi zapíjal pita chleby čiernym čajom, až pokým ho tam nezavraždili? – pýta sa kresťan preferujúci cestu služby.

Ale Foucauld by toto všetko nedokázal, ak by predtým netrávil dlhé hodiny práve v tých veľkolepých katedrálach. A samotná Matka Tereza povedala: „Čas, ktorý trávite s Ježišom ukrytým v Najsvätejšej sviatosti, je najlepšie využitý čas, aký môžete na zemi prežiť. Každá chvíľa strávená s Ježišom prehĺbi váš vzťah s ním, vašu nesmrteľnú dušu skrášli, dá jej nebeskú slávu a prispeje k nastoleniu večného pokoja na zemi.“

Ich pomoc bola iba vedľajším účinkom ich klaňania, znie odpoveď.

Ak sa nebudeš klaňať Bohu, iste sa časom budeš klaňať svojim dobrým skutkom. Ak nebudeš získavať ocenenie od Boha, budeš o pár rokov poškuľovať po cenách mieru.

Ak skutočne chceš niekomu pomôcť, tak ti neostáva nič iné ako dať mu Krista. Ľudská láska síce dokáže utrieť slzu, nakŕmiť telo, vyoperovať slepé črevo, ale hlad po Bohu nikdy nezaženie.

Ale čo je to za lásku, keď niekoho milujem kvôli tomu, že milujem Boha? Nestáva sa tak blížny iba prostriedkom k cieľu – k Bohu? Je mi jedno, kto to je, lebo ja milujem Boha, na jeho osobe mi vôbec nezáleží. Emerich Coreth na to odpovedá vo svojom diele o podstate človeka: „Človek je transcendencia. Preto nachádza a uskutočňuje sám seba tým viac, čím viac seba prekračuje, sám na seba zabúda a sám seba rozdáva. Čím viac sa transcenduje, tým viac uskutočňuje vlastné bytie.“

Vyzerá to tak, že je správne vydať sa teda cestou služby druhým. Ale človek nedokáže sám seba rozdávať bez toho, aby druhého nevidel „vo svetle Božej lásky“. „Druhý človek je prijímaný a milovaný celkom kvôli nemu samému, v jeho osobnej hodnote. Tá sa však otvorí jedine vtedy, ak ho prijímame vo vzťahu k Bohu,“ dodáva profesor Coreth.

Jediná možnosť je vydať sa cestou k Bohu.

Druhého môžem milovať, ak ho budem správne vidieť, a tak vedieť, kto je. A skutočne môžem druhého uvidieť jedine vtedy, ak ho vidím v Božej perspektíve. A tú získam časom stráveným na kolenách, tvárou obrátenou k cieľu nášho bytia — k osobnému Bohu, pred ktorým najprv ja sám musím padnúť ako sirota, neviestka a vdova.

Aby on mohol utíšiť moje plačúce srdce, utrieť moju slzu a nasýtiť moju dušu. A to, že to skutočne urobil, nezistím príjemným pocitom, ale tým, že si všimnem, že kráčam po ceste k druhým ľuďom už nie ako charitatívny pracovník, ale ako Boží syn.

Timotej Križka
Timotej Križka je fotograf, režisér a scénarista. Má za sebou viacero filmov a obrazových esejí. Jeho základnou témou je hľadanie ľudskej identity v konotácii s vnútornou slobodou. Jedným z výsledkov tohto hľadania je projekt Pokojní v nepokoji. Timotej je aktívny gréckokatolík, je študentom teológie a členom Spoločenstva Ladislava Hanusa. S manželkou Petrou vychovávajú tri deti.

Na našej webovej stránke používame cookies pre meranie návštevnosti v Google Analytics. Nezbierame žiadne citlivé dáta o používateľoch. Potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.