V stredu večer, už po liturgii, sme stáli na chodníku oproti katedrále pri vchode do „GPS-ka,“ teda Gréckokatolíckeho pastoračného strediska, spolu s jeho vedúcim otcom Petrom a niekoľkými mladými.
„Mešká… a to je divné… to nie je jej zvyk,“ trochu začudovane preriekol otec Peter.
„Kto mešká?“ spýtal som sa.
„Monika, vedúca… teda animátorka. Ale nevadí, ešte tu nie je ani dnešný hosť na besedu.“
„A koho ste dnes pozvali? O čom bude debata?“
„Má prísť nejaký pán Lydský zo slovenskej pobočky Youth Rescue International Development Organization, ktorá sa venuje záchrane mládeže z násilností, kriminality, drogových a iných závislostí. Organizácia pôvodne vznikla kdesi v zahraničí, myslím, že dokonca v Afrike. U nás to nazvali Pomocné mládežnícke centrum. Odporučila mi ho naša stabilná farníčka, pani Kráľová… to je tamtá dáma, ktorá sa rozpráva s Lukášom… ako odborníka na pomoc mladým v oblasti závislostí, šikany, kyberšikany a podobne. Veľmi si ho váži, vraj jej dcéru skutočne zachránil priam doslovne z dračích pazúrov. A Monika má moderovať debatu aj vzhľadom na to, že to je už niekoľko rokov jej parketa, najmä odkedy začala učiť na strednej, kde to stále častejšie riešia.“
Kým ešte otec Peter hovoril, od nedávno zrekonštruovanej Hradbovej ulice bolo počuť silnejúci hluk motorky – pre niekoho obyčajný rámus, pre niekoho nezameniteľné romantické klokotanie z dielne Harley Davidson (členovia fanklubu to prirovnávajú k rajskej hudbe). Krátko nato sa spoza rohu vynoril aj zdroj zvuku. Na zvuky síce nie som až taký odborník, ale vizuálnu pamäť mám celkom dobrú. Motorka – či skôr krásavica – mi bola veľmi… veľmi povedomá. A vtom sa zo šuplíka môjho mozgu, z tej priehradky, kam ukladám absolútne nepotrebné, ale zaujímavé informácie, naraz všetko vysypalo. No jasné, jasné… to je ona, alebo aspoň jej dvojička.
O kom je reč? No predsa o slávnej motorke Harley-Davidson Custom „White Unique“ s objemom 1 570 cm3, o poslednom kuse z dlhej série vozidiel špeciálne vyrobených ako dar automobilovo-motocyklových firiem pápežovi Františkovi. Išlo o projekt spred šiestich rokov, ktorý začal Dr. Thomas Draxler, zakladateľ motorkárskeho klubu „Jesus Bikers“, ktorý ho ďalej posunul Karlovi Wallnerovi, profesorovi dogmatiky a rektorovi filozoficko-teologickej univerzity Heiligenkreuz v Rakúsku. Dňa 29. júna 2019 motorka otvorila tzv. Mierovú jazdu: propagačnú cestu organizovanú Ježišovými motorkármi, ktorí sprevádzali Harley na svojich motorkách. Púť prešla niekoľkými destináciami vrátane Assisi, kým 7. júla 2019 dorazila do Vatikánu, kde bola motorka odovzdaná pápežovi počas slávnostnej ceremónie na Námestí svätého Petra. Bol som vtedy ešte v Ríme, takže si túto udalosť, ktorá upútala aj médiá, dobre pamätám.
Špeciálny model, ktorý mal mnoho detailov v štýle Chicano, mal nádrž v krásnej perleťovo bielej farbe a pápež František sa na ňu podpísal, pričom išlo asi o najväčší podpis, aký kedy pápež, známy svojím drobným písmom aj na oficiálnych dokumentoch či bulách, vyhotovil. Ďalšími výraznými detailmi tohto zákazkového unikátu boli zlaté lúčové kolesá, ktoré ladili s niekoľkými ďalšími detailmi podvozku a motora, motor a výfuky natreté čiernou farbou, kríž tiež v zlatej farbe zasadený do vidlice na mieste predného svetla a motív „tŕňovej koruny“ tiahnuci sa pozdĺž karosérie. Samozrejme, František sa na nej nevozil po vatikánskych záhradách, ale poskytol ju pre charitu. Motocykel bol vydražený na aukcii v Stafforde. Výťažok z predaja – 56 208 eur – poputoval na misiu zameranú na výstavbu sirotinca a školy v Ugande, ktoré poskytnú útočisko opusteným a núdznym deťom. Noviny už nepísali o tom, kto bol šťastným kupcom, ale naraz som si uvedomil, že asi som ho práve odhalil.
A tak som teraz mohol obdivovať na vlastné oči túto krásavicu pred naším mládežníckym centrom. Šofér stredných rokov v koženej motorkárskej bunde lemovanej na pleciach a na golieri lesklým chrómovanými cvokmi, v čiernych džínsoch a texaských čižmách z hadej či krokodílej kože – to mi pripadalo celkom štýlové: takto odetý jazdec akosi k takej mašine priam patril, a teda neprekvapoval. To, čo ma prekvapilo, bola naša animátorka Monika, ktorá sedela na sedadle za jazdcom priečne, s oboma nohami na ľavej strane, teda tým elegantno-staromódnym spôsobom, ktorý ovládajú len skutočné dámy. Mimochodom, takto jazdievala na koni napríklad kráľovná Alžbeta či cisárovná Sisi. Popravde, v tej jej dlhej a relatívne úzkej sukni sa slušne na motorku ani inak sadnúť nedalo. Monikin outfit však zodpovedal tak trochu vžitému klišé: „Dlhá sukňa, bledé líčka, jedným slovom – katolíčka,“ aj keď Monika teda bledá rozhodne nie je, sukňa jej postave náramne pristane, ale katolíčka je naozaj dobrá, dokonca je gréckokatolíčka.
Vodič, aj keď bol urastenej postavy, zostúpil ako prvý, a urobil to tiež tak trochu ako Terence Hill, keď zoskakoval z mustanga – prehodil nohu ponad riadidlá –, ale to len preto, aby galantne pomohol našej Monike zostúpiť z motorky ako z nejakého trónu. Česi tomu pekne hovoria, že „nabídnul dámě rámě“. Predtým si slušne zdvihol priezor na helme, ktorá bola tiež štýlovým kúskom. Skôr pripomínala totiž vojenskú prilbicu ako klasickú motorkársku helmu… len dúfam, že spĺňala všetky bezpečnostné prvky podľa platných moderných noriem. Takú som doteraz videl len v jednom americkom filme, kde sa po púšti preháňali motorkári v akomsi dystopickom prostredí z „barbarsko-apokalyptickej dávnej budúcnosti“.
„Vitaj, Monika,“ začal otec Peter, „dala si sa na stopovanie?“
„Ale nie, ale to je celkom špeciálna story, to vám hneď vysvetlím.“
„No to som aj ja zvedavý. A predstavíš nám aj tvojho galantného vodiča?“ Zapojil som sa do uvítacieho ceremoniálu.
„Samozrejme, hneď… je to totiž náš dnešný hosť, debatu s ktorým mám moderovať, ale pritom sme sa pred pár minútami stretli už cestou… a to takrečeno náhodou, keďže sme sa predtým nepoznali… aj keď náhoda asi… teda po dnešku poviem, že istotne… neexistuje.“
Biker si už medzitým stiahol rukavice, a keď si zložil aj helmu, tak mu večerný vánok rozstrapatil hustú blonďavo-ryšavú bradu a dlhé kučeravé vlasy, ktoré boli pod helmou stočené do akéhosi drdola. No biker ako vyšitý – ale mohol by to byť aj nejaký Viking práve vyskakujúci zo svojej lode.
„Tak to je pán Lydský,“ zašvitorila Monika.
„Vladyka Cyril,“ predstavil som sa.
„Juraj,“ uviedol sa motorkár a držiac helmu pod ľavou pazuchou mi pravicou pevne stisol podanú ruku a potom celkom nečakane si predo mnou pokľakol na jedno koleno, ruku mi pobozkal a položil na svoju hlavu so slovami: „Blahoslovi, vladyko.“
Ok… pomyslel som si… tak to je zvítanie tak trochu motorkárske, tak trochu liturgické, ale prv než by som to nejako komentoval, splnil som jednoducho jeho žiadosť slovami: „Da blahoslovit ťa Hospod,“ a požehnaním, načo sa pán Lydský nábožne, priam slávnostne, prežehnal. Aj jeho pokľaknutie, aj moje požehnanie vytvorilo na chvíľku takú špeciálnu atmosféru – miešalo sa v nej motorkárske bratské spojenectvo s úctou k čomusi posvätnému, čo presahuje moju osobu, ktorá je len vektorom toho posvätného, čo jej bolo zverené.
„No, nestojme na chodníku, poďme dovnútra… mladí sa už začnú o chvíľu schádzať. Zatiaľ si môžeme dať kávu,“ zrušil moje mystické reflexie otec Peter pragmatickým pozvaním.
Pri káve sa Monika rozhovorila.
„Teda, to sa mi ešte nestalo. Normálne si spokojne idem, ako zvyčajne, po Hradbovej, nikde nikto… a zrazu z dolného parkoviska za hradbami vybehli na jednej elektrickej kolobežke takí dvaja ‚týpkovia‘… idú rovno ku mne a zrazu predo mnou prudko zabrzdili, jeden bol o sekundu už za mnou, obchytil ma zozadu tak, že som mala ruky pozdĺž tela a nemohla som sa nijako z jeho zovretia vymaniť, a druhý z kolobežky na mňa kričí: ‚Dávaj kabelku, peňaženku, mobil!‘ Na sekundu som ostala ako zamrznutá, ale potom som sa začala metať a kričím: „Nechaj ma, nič ti nedám!“
Ako som sa snažila ho nejako odtlačiť či odkopnúť, zrazu mi ten zozadu rukou zapchal ústa a do ucha len tak výhražne zasyčal: ‚Nedáš peniaze? Nakoniec dáš. A možno nám nakoniec dáš… a dáš nám obidvom… a nielen peniaze… čo povieš?!‘ A začali ma ťahať za hradby. Poviem vám, že mi nebolo všetko jedno. Vtedy za mnou čosi najprv len zapískalo, potom párkrát zahučalo, ale s takou vibráciou, že sa mi až náušnice rozzvonili, a asi trikrát či štyrikrát sa zablýskalo a zovretie rúk útočníkov sa naraz uvoľnilo. Nie, nič nadprirodzené to nebolo. Piskot – to bolo náhle zabrzdenie tejto motorky, ktorá hneď nato namiesto sirény párkrát v neutrále zatúrovala. To blýskanie bolo zasa z mobilu, ktorým si jazdec zo sedla harleyky fotil celú scénu. A potom som už len počula jeho hlas:
»Tak čo, mládenci… chcete mať ‚fotečku‘ v úvode reportáže Krimi-správ na JOJ-ke? Tak sa usmievajte trochu menej blbo. A pamätajte si… jedna ďalšia podobná hlúposť za hranou a bude vám to všetko spočítané a vynásobené aj s touto dnešnú ‚trapošinou‘. Tak čo, vypadnete hneď, alebo si ešte chcete so mnou precvičiť aj malú násobilku, prípadne aj s názornými pomôckami na lepšie zapamätanie? Veď viete, ono to ide postupne: jedna facka krát dva rovná sa dve facky… dva vybité zuby krát dva rovná sa štyri zuby, tri zlomené rebrá krát dva rovná sa šesť… a tak ďalej.«
K vysvetleniam vyššej matematiky sa už ani nedostal, keďže mládenci nechali na mieste nielen mňa, ale dokonca aj kolobežku, a upaľovali v protismere rýchlejšie, ako keby boli na nej. Harleyka im na rozlúčku ešte raz či dvakrát zatúrovala, načo sa jeden z utekajúcich od strachu, že ide za nimi, aj potkol a rozčapil ako bol dlhý, chudáčisko, až mi ho bolo ľúto. Myslím si, že sa tak trochu aj… no, ako to povedať pekne a spisovne… no… pošpinil. No a tak som sa zoznámila s naším dnešným hosťom, ktorý sa mi hneď nato na upokojenie predstavil, s pánom Lydským. Potom sa mi ponúkol, že ma zvyšok cesty zvezie a vlastne som sa mu nestihla ani poriadne poďakovať… takže až teraz: Ďakujem!“
Monikino rozprávanie sme počúvali tak trochu s otvorenými ústami a potom sa náš pohľad skúmavo uprel na pána Lydského.
„Prepáčte,“ začal som stále ešte trochu v šoku z Monikinho príbehu, „vy tu dnes máte hovoriť o probléme šikany či kyberšikany… ale, ako vidím, tak k tejto téme máte nielen teoretické vedomosti či psychologické odporúčania, ale aj praktické zručnosti, ktoré idú dosť za hranice teórie.“
„No, všetko je to vec zvyku a cviku. Niektoré reflexy mi ostali z mojej predchádzajúcej vojenskej skúsenosti na Blízkom východe… to viete, špeciálne jednotky, čestná stráž, osobná ochranka najvyššieho veliteľa, vyslobodzovanie rukojemníkov a tak podobne… bolo toho viacej. Čo vám budem hovoriť… to je prax, ktorá vás vyformuje. A potom si ma nejako začali všímať ľudia, ktorí sa pokúšali zladiť vojenské schopnosti s kresťanskými cnosťami. Kedysi jazdili na koni, volali ich jazdcami, teda rytiermi. V podstate sme pracovali na presadení nejakého morálneho kódexu, ako je ochrana slabších, obrana žien a detí, ochrana pútnikov a kresťanských inštitúcií a tak podobne. Tento ideál sa potom vyvíjal podľa potrieb, miest a situácií. Napríklad dnes je už skôr zriedkavé, aby človek musel zachraňovať nevinné devy pred nejakými zbojníkmi, hoci aj to sa pritrafí…“
„No, práve to by som chcel vedieť, či máte často také dobrodružné výjazdy ako dnes?“ spýtal som sa zvedavo.
„Ani nie, teraz sa venujem zväčša prevencii, hodnotovej výchove, budovaniu návykov ku čnostiam. A súčasne cvičím mladých, aby vedeli predchádzať či odporovať šikane akéhokoľvek druhu, aby sa nebáli zasiahnuť aj na ochranu iných, aby nemlčali, keď sa niečo také deje. Najťažšie je chrániť mladých pred závislosťou na internete a sociálnych sieťach. Tam na nich niekedy číhajú skutoční draci či ovce vo vlčom rúchu. A nemám tým na mysli len nejaké obyčajné, nasprostasté lokálne porno – aj keď aj v jeho prípade návyk, ktorý sa ľahko vytvorí, teda riadne poprepína človeku drôtiky v hlave, a to najmä v citovej sfére, ktorú sploští, akoby po nej prešiel parný valec. Decká, ale ani starší si neraz neuvedomujú, s kým sa pustia do četovania, nevedia, komu posielajú fotky, nevedia, kto si ich natáča a kam poputujú aj ich ľahkomyseľné a hlúpe ‚videjká‘. Ale lepšie ako riešiť problémy je predchádzať im. Trebárs aj aplikovaním niektorých jednoduchých zásad.“
„Ako to myslíte?“ spýtal som sa.
„Tak napríklad Youth Rescue International, teda organizácia, ktorú som inšpiroval a ktorá sa snaží mladých vyslobodzovať zo špirály násilia, ustanovila pre svojich členov nejakých sedem jednoduchých životných pravidiel:
- Put God first – Daj Boha na prvé miesto.
- Love one another – Miluj svojho blížneho.
- Never hate – Nikdy nenáviď.
- Give generously – Dávaj štedro.
- Live simple – Ži jednoducho.
- Forgive quickly – Odpusť rýchlo.
- Pray everyday – Modli sa každý deň.
Popri tom som v ostatnej dobe musel trochu zmodernizovať nielen slovník, ale aj outfit, cestovné prostriedky. Kedysi som jazdil na koni, mal som aj brnenie, kopiju… a tak. Tento dnešný tátoš – potľapkal harleyku po nádrži – je však jednoduchší na údržbu, ako keď sa bolo treba starať o môjho bieleho koňa. A aj kožená vesta je praktickejšia ako brnenie, lepšie izoluje aj pred horúčavou, aj pred chladom… a tak podobne. Okrem toho pracujem v rámci formácie mládeže v skautskom hnutí. Z mladých, ktorí sa tam formujú, mám osobitnú radosť. Tam získavajú naozaj všestranný výcvik. Mám nad nimi tak trochu patronát.“
„Pán Lydský, prepáčte, ale to ste kedysi chodili na školenia a besedy naozaj na koni?“ zvedavo sa spýtala Monika.
„Áno, ale ani nie tak na besedy ako na skutočný boj. Ale to už bolo dávno, to ešte vládol Dioklecián tam u nás v Lyde – alebo v Lode, ako to niektorí volajú.“
„A to je kde? Prepáčte, prosím, moju neznalosť?“ Ospravedlnil som sa.
„No, juhozápadne od Tel Avivu.“
„No, veď tam neďaleko sa aj dnes ešte stále bojuje,“ povedal som, aby som ukázal, že nie som úplný ignorant. Len čo som to vyslovil, tak sa však aj v mojej hlave začali rozsvecovať žiarovky. Ako to, že ma to nenapadlo skôr?! No jasné, Lyda vo Svätej zemi. Juraj, vojak, ochranca, vysloboditeľ, rytieri, skauti…
„Prepáčte, pán Lydský, teda Juraj. Vy ste naozaj Juraj Lydský, teda ‚ten‘ Juraj z Lydy? Ten kresťanský rytier, člen Diokleciánovej osobnej stráže, ktorý vyznal svoju vieru i pred cisárom aj s rizikom prenasledovania, ten z toho príbehu s princeznou, ktorú rytier Juraj zachránil pred drakom?“ Začal som si rýchlo spomínať na všetko, čo som si narýchlo vedel spomenúť o svätom Jurajovi.
Juraj sa len usmieval.
Do miestnosti v tej chvíli nakukla pani Kráľová: „Jurko, poďte už medzi mladých. Je tu aj moja dcéra, moja princeznička, ktorá sa chce pred ostatnými pochváliť, ako ste jej pomohli.“
„Samozrejme, už idem… a vďaka za kávu,“ zdvíhal sa Juraj Lydský zo stoličky.
„Počkajte, prosím, to je naozaj všetko pravda… teda ako tie legendy o vás?“ začal som, ale skôr než som dokončil otázku, tak mi padol zrak na jeho čižmy, ktoré ma upútali už hneď pri príchode. Texaské čižmy z hadej či krokodílej kože. „Nie… Snáď mi nebudete tvrdiť, že tie čižmy sú z kože toho draka, čo ste… no… myslím, ako na tej ikone, teda… v tej legende… prepichol kopijou… To azda naozaj nie… Že je to len metafora… no veď povedzte.“
Juraj na mňa šibalsky mrkol a tajuplne povedal: „Čo myslíte… budú asi z Decathlonu – alebo že by od Baťu? Viete čo, rozhodnite si to sám, ja už pôjdem za mladými, ako som sľúbil, aby som im porozprával, ako bojovať s drakom klamstva, žiadostivosti, pýchy, nečistoty, závislosti, ale aj závisti,“ povedal a znova sa tak zmierlivo usmial, zobral si svoju motorkársko-vojenskú helmu a vykročil k dverám do prednáškovej miestnosti.
„Keď chcete, poďte tam s nami aj vy. Väčšinou sa z toho vyvinie zaujímavá debata.“
