Apokryfy arcibiskupa Vasiľa

Apokryfy arcibiskupa Vasiľa

Pavol: pomocník a spätná väzba

Nie som veľmi technický typ, ale na cestách používam tablet. Má to veľa výhod. Prečítam si noviny, vybavím maily. Na tablete však píšem nerád. Program na písanie je tam akýsi iný, je to aplikácia cez Windows či Google, či ani vlastne neviem, cez čo, ktorá mi trochu transformuje aj text z Wordu.

Minule som bol opäť na cestách a spomenul som si, že ešte nemám napísaný pastiersky list na sviatok svätých Petra a Pavla. Tak som sa do toho pustil. Najprv nadpis: Sv. Peter a Pavol – pastiersky list. Tak, to by sme mali. Potom mi napadlo, či aplikácia nemá nejaký prednastavený formát na takéto listy – vo Worde mi ponúkajú vždy, keď začnem nový dokument, sériu vzorov: životopis, reklamný leták, obchodný list atď. Skúsil som teda kliknúť na tie tri bodky vpravo hore. Otvoril sa zoznam a dole vidím pomoc: „Pomocník a spätná väzba“. Fajn, kliknem tam.

Aké bolo moje prekvapenie, keď sa namiesto prednastaveného formátu zalomeného textu alebo akýchsi ďalších príkazov otvorilo okno, ale nie klasické Windows, ale ako normálna okenica. Na druhej strane obrazovky či okna stál stôl, na ktorom bola kopa papierov či akýchsi papyrusov, kalamáre, brká a aj akési pergamenové blany a na kraji stál tablet ako ten môj. Za stolom sedel muž stredných rokov, dosť plešatý, s vencom vlasov na sluchách a zátylku a špicatou čiernou bradou.

„Áno, vidím, vidím… hľadáte pomocníka na písanie pastierskeho listu,“ pozrel sa na obrazovku svojho tabletu. S prekvapením som si všimol, že je to vlastne moja obrazovka – asi nás prepojili na zdieľanie.

„No… nech sa páči. Keby to bolo na mne, pozval by som vás aj ďalej, ale to viete… systém… tak to musíme vybaviť aj takto cez otvorené okno, alebo ako dnes hovoria mladíci, through an open window.

„No, vlastne áno…“ odpovedal som a tváril som sa, že som nepochopil výnimočne slušnú dvojzmyselnú narážku. Čo to však má znamenať, to už vyvinuli programy s umelou inteligenciou a virtuálnym starosvetsky vyzerajúcim videoporadcom namiesto klasického rolovania pracovnej tabuľky s možnosťami voľby?!

„Má to byť k sviatku svätého Petra a Pavla, ako to vidím v nadpise?“ pokračoval, akoby si nevšimol moju poznámku.

„Áno, je to na tento sviatok.“

„História vašich nedávnych dokumentov mi ukazuje, že ste minule písali o Petrovi. Je to pravda?“

„No nebol to pastiersky list, ale, viete, minule som ho stretol na Via Appia v Ríme, tak som sa chcel podeliť so zážitkom.“ Začal som vysvetľovať a akosi mi ani neprišlo čudné, že sa zdôverujem so svojimi literárnymi prvotinami komusi neznámemu, ktorý sa objaví na obrazovke po kliknutí na rubriku „pomocník“. „Výborne, tak už chápem, prečo vás to tu presmerovalo. Systém uznal, že by možno bolo vhodnejšie napísať niečo o tom druhom… teda, s dovolením… o mne, o Pavlovi… teda nie že by som na vás chcel nejako tlačiť, ale predsa, pri všetkej mojej skromnosti, aj algoritmus úplne správne vyhodnotil, že mám bohatšiu bibliografiu, mám viacej citácií, a to aj v karentovaných medzinárodných časopisoch a celkovo sa na tému pastierskych listov hodím asi lepšie… mám aj v nich trochu väčšie skúsenosti. Peter ich napísal len dva… to viete… galilejský rybár… ale dobre, jeho si Pán vybral za Skalu a Cirkev stojí na ňom.“

„A vy ste kde získali kvalifikáciu k poradenstvu v písaní pastierskych listov?“

„Kvalifikáciu? No, tak pôvodne som, pravdu povediac, drobný živnostník v oblasti textilného priemyslu (viete, tkal som celty, stany a tak) z Tarzu v Malej Ázii, tam som v obchodnom registri ešte pod menom Šavol… to keby ste si to chceli náhodou skontrolovať. Ale tkáčstvo, to ma až tak nebavilo. A písaval som pri tom maximálne tak len reklamné letáčiky a faktúry. Od mladosti som však túžil po niečom dôležitejšom a aj neskôr som sa ku tkaniu vracal, len aby som nebol na nikom finančne závislý.

Inak som doktor práv z jeruzalemskej právnickej školy, ktorú viedol istý Gamaliel, som bývalý administratívny pracovník tamojšieho magistrátu, súdny čakateľ a istý čas aj poverený vyšetrovateľ so špecializáciou na činnosť podvratných náboženských siekt pre oblasť Jeruzalema, Palestíny a Sýrie, špeciálne Damasku. Ale to je skôr akademicko-administratívne kurikulum mojej mladosti. Pastierskym listom som sa začať venovať až neskôr.“

„A to ste si založili nejakú subdodávateľskú firmu administratívnych služieb, alebo vás prijali rovno pre Microsoft či Windows, či Google, či čo to je vlastne za aplikáciu?“

„No tak pre firmu… keď to chcete tak volať. My to voláme Cirkev. Nie som zakladateľom ani nie som celkom z pôvodného tímu, to teda istotne nie, ale pri všetkej skromnosti… hovoria o mne, že pre jej geografické rozšírenie som urobil viac ako ktokoľvek z mojich súčasníkov. Nadväzoval som nitky kontaktov po celej Rímskej ríši, v tom mi moje tkáčske remeslo bolo dobrou školou. Povedzme, že som utkal celú sieť spolupracovníkov, komunít i kontaktov cez celú Rímsku ríšu.

Pospájal som také regionálne centrá ako Korint, Solún, Antiochiu, Efez, Filipy, Rím… je to na celý zoznam. A udržiaval som čulú korešpondenciu, informoval som sa o živote komunít, poúčal, chválil, karhal, povzbudzoval, vysvetľoval. Musím povedať, že tie listy kolovali z jednej komunity do druhej. Každý tam našiel niečo, čo platilo aj pre neho. Keby bola vtedy tlač a nebodaj internet, ako máte vy… pane môj… to by sa dali robiť veci. Ale aj tak si myslím, že som dobrý boj bojoval, vieru som zachoval i rozšíril a niečo som za sebou zanechal, aby ste aj vy mali čo robiť.“

„No to vám musím uznať,“ povedal som, „dnes sa podľa vás volajú celé misijné inštitúcie, vydavateľstvá a univerzity. Vaše meno má stále cveng.“

„Niektorí sa divia tejto mojej popularite a hľadajú v tom nejaký marketingový ťah, ale bude to jednoducho tým, že som pôvodný startupový projekt modifikoval z regionálneho variantu na medzinárodný a terminologicky ho prehodil z lokálnej aramejčiny na medzinárodnú gréčtinu. Tá slúžila kedysi ako dnes angličtina. V podstate som sa tým aj vyhol všetkým tým žabomyším provinčným hádkam mojich súkmeňovcov o obriezke či neobriezke (neviem, či vôbec viete, čo to vlastne je), o rituálnych gastronomických predpisoch, o chrámovej liturgii atď. Napočúval som sa toho prvé roky dosť, ale potom som sa rozhodol venovať sa už len pohanom.

„No, tak s tým jazykovým aspektom, to máte pravdu,“ uznal som. „Mám kamaráta, ktorý píše celkom zaujímavé články o ekonomike a ten mi hovorí, že tiež by bol vo svete známejší, keby písal po anglicky v niektorom z Timesov niečo rozumné napríklad o geopolitických špecifikách čínskeho a amerického finančného systému a jeho dosahoch na Medzinárodný menový fond, ako keď píše po slovensky v regionálnom východoslovenskom dvojtýždenníku o výhodách či nevýhodách druhého piliera slovenského dôchodkového sporenia pre kategóriu dnešných štyridsiatnikov – nech by to bolo akokoľvek brilantné.“

„No vidíte, a to som tento záber do sveta pohanov (gójov, ako sme ich volali my farizeji s málo skrývaným pohŕdaním za to, že nemali to šťastie byť z vyvoleného národa) pritom nemal ani priamo v pláne. To sa nejako celé tak vyvŕbilo. Napísal som o tom dosť podrobne v liste Galaťanom… prosím pozor, Galaťanom… a nie Galanťanom, ako to čítajú niektorí nepozorní lektori v chrámoch, zvlášť na juhozápadnom Slovensku, kde nič nepočuli o Galatách, ale všetci poznajú Galanťanov – a nielen pre ich galantnosť.

„Takže ste sa BTW stali apoštolom národov, ako vás dnes voláme.“ „Viem, že ma voláte apoštolom, ale ja som jasne povedal a aj napísal, že ‚ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.‘“

„Ale o Pánovi Ježišovi ste písali s takou presvedčivosťou, ako keby ste sa s ním stretávali neviem ako dlho!“

„Nášho Pána som osobne nepoznal… teda ak nepočítam to pamätné a všeobecne známe duchovné stretnutie pred bránami Damašku, keď som oslepený padol do prachu zeme. On ma zdvihol a potom nasledovali mnohé ďalšie stretávania, intímne, bez spektakulárnych efektov, ale nie menej hlboké, keď mi otváral duchovný zrak, keď mi dovolil nazrieť do tajomstiev,ktoré ani oko nevidelo ani ucho nepočulo a o ktorých neviem, či to bolo v tele, alebo mimo tela. To všetko sa dialo vo vnútornom poznávaní, keď mi on sám svojou milosťou otváral zrak a dával sa spoznať v Písmach, v súvislostiach dejín môjho ľudu i v celom pláne spásy, ktorý on naznačil a ktorý som ja len preinterpretoval v univerzalistickom podaní.“

„No ale Petra ste asi poznali dobre, keď tvoríte takú nerozlučnú dvojicu, že máte aj sviatok spoločný.“

„No… dobre… ako sa to vezme. Až tri roky po damašskej udalosti som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som vtedy nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata.“

„To mi nechcete povedať, že to bolo vaše jediné stretnutie s Petrom. To my biskupi sa s pápežom stretneme aspoň každých päť rokov.“

„Nie, nebolo jediné. Neskôr, po štrnástich rokoch, som sa s Barnabášom opäť vydal do Jeruzalema a tam, keď miestni predstavení uznali, že mi je zverené evanjelium pre neobrezaných, tak ako Petrovi pre obrezaných — a keď spoznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, pokladaní za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na dôkaz spoločenstva, že my pôjdeme k pohanom a oni k obrezaným. Len aby sme pamätali na chudobných. To som sa aj usiloval robiť.“

„No, o tom tiež niečo viem,“ pochválil som sa. „Viem, že ste organizovali v diaspóre aj zbierky pre prenasledovaných a chudobných bratov na Blízkom východe. V podstate to robíme aj my doteraz. Máme na to aj špecializované organizácie: Charitas, alebo Pomoc Cirkvi v núdzi, ktorú sme kedysi, keď sme boli v núdzi my, poznali ako Kirche in Not pátra Werenfrieda prezývaného aj páter Slanina. Dnes sme ju tiež už nazvali po anglicky ACN – Aid Church in Need.“

„No vidíš, tak predsa máme k sebe blízko. Ale pýtal si sa ma, či som bol blízko k Petrovi. Áno, a to niekedy až tak, že som si k nemu dovolil to, na čo si iní netrúfli. Napríklad keď sme sa ešte raz stretli na synode v Antiochii.

„No o tom sa tiež všeličo hovorí,“ podotkol som. Viete, zlé jazyky šíria klebety, že to tam medzi vami iskrilo. A že odvtedy je to tak trochu normou medzi teológmi, prípadne medzi misionármi z prvej línie a hierarchiou.“

„Musím uznať, že som sa tu k Petrovi nesprával nejak diplomaticky alebo, ako dnes hovoríte, kuriálne. Keď totiž prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom. Keď som videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: ‚Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!‘“

„A čo na to Peter? Lebo niektorí si myslia, že sa mohol uraziť.“

„Ja viem, že si to myslia. Ako hovorí príslovie, ‚podľa seba súdim teba‘. Preto v Ríme dodnes koluje legenda, že sme sa stretli potom už len raz, a to pri rímskej bráne, tej s tou pyramídou, keď nás viedli na popravu, jeho k Vatikánskeho cirkusu a mňa na Ostijskú cestu za Rím. Vraj sme sa takto, v okovách, objali a pozdravili a tak uznali, že sme napriek našim rozdielom obaja Pánovi verní služobníci ochotní vydať mu svedectvo – martyrium.“

„No a… stretli ste sa tam?“

„Čo ti budem vysvetľovať. Ako hovoria Rimania – ‚se non é vero é ben inventato – ak to nie je pravda, tak je to dobre vymyslené‘. Ale treba uznať, že Peter prijal moju antiochijskú výčitku s pokorou. A pritom bol Prvým z apoštolov. On bol vlastne strašne pokorný muž… Teda od onoho 14. nisana v roku Pánovho umučenia. Nisan je židovský mesiac a nie japonské auto – to len tak na okraj, aby si to vo svojom pastierskom liste nepoplietol.“

„Aha, vidíte, akosi sme to zahovorili. Pomôžete mi teda s tým pastierskym listom?“ Vrátil som sa k dôvodu svojho hľadania pomocníka. Vtom mi však blikla na obrazovke správa. Nová pošta. Zvedavo som ju otvoril… ktože mi to píše? Aha, Návrh pastierskeho listu biskupskej konferencie k sviatku svätých Petra a Pavla. Hurá… tak už nemusím písať vlastný…

Pavol pozrel na svoju (a teda aj moju) obrazovku… pousmial sa a povedal: „No vidíš a máme po probléme. Ale som rád, že sme sa mohli porozprávať. Teraz sa so mnou rozpráva už málokto. Čítajú moje listy… majú odborníkov, ktorí celý život študujú, aby vysvetlili, ako som čo myslel, ale mňa sa niekedy priamo neopýtajú. Som rád, že si bol výnimkou. Prepáč, ale už asi zatvorím to okno. Vieš, predsa len z neho trochu ťahá ten duch sveta, a keď ma ofúkne, tak ma to potom dosť pichá.“

„Pichá?“

„No áno, pichá. Nečítal si v jednom z mojich listov, že ‚bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: »Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.«‘“

„Aha, samozrejme, už si pamätám. Tak ďakujem a prepáčte. Už zatvorím Window.“

Arcibiskup Cyril Vasiľ
Hlavným zameraním gréckokatolíckeho arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ je cirkevné právo, z ktorého získal v roku 1994 doktorát na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme. V roku 1990 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Pôsobil päť rokov ako dekan Fakulty východného cirkevného práva a dva roky ako rektor Pápežského východného inštitútu. V roku 2009 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za sekretára Kongregácie pre východné cirkvi a v tom istom roku bol vysvätený na arcibiskupa titulárneho sídla Ptolemaida v Líbyi. V roku 2020 ho pápež František vymenoval za za apoštolského administrátora sede plena Košickej eparchie, v ktorej je od roku 2021 eparchiálnym biskupom. Je autorom a spoluatuorom početných publikácii a mimoriadne mediálne aktívny.

Na našej webovej stránke používame cookies pre meranie návštevnosti v Google Analytics. Nezbierame žiadne citlivé dáta o používateľoch. Potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.