V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ (Mt 18,1)
Už malé dieťa napodobňuje starších, a je to tak ok, lebo sa tým učí. Ťažko však prijímame, keď niekoho ohodnotia viac ako nás. Porovnávame sa. Kto je väčší? Aké je úžasné, keď dozrejeme a prestaneme sa porovnávať. Každý jeden sme originál, máme dary od Boha, ktorými môžeme poslúžiť a byť si navzájom darom. Horšie je, keď som zakomplexovaný a stále si potrebujem dokazovať, že som čosi viac…
Ak chce Ježiš, aby sme boli ako dieťa, nechce, aby som bol infantilný. V jednej piesni spievam:
Odpusť, že chcem byť ako dieťa,
jemu je brána otvorená,
bránim sa tomu, čo odmieta,
mať plecia pevné pre bremená.
Dozrieť znamená vziať na seba aj svoj každodenný kríž. Tak ako mám chápať slová „ak nebudete ako deti“? Dieťa absolútne dôveruje svojim rodičom. Raz som sa pýtal svojho dvanásťročného synovca, či by nechcel odísť z domu. Nechápavo sa na mňa pozrel a zakýval hlavou, že nie. Bol doma šťastný aj napriek tomu, že nemohol všetko, že ho usmerňovali.
Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. (Mt 18,4-5)
Keď zakúšam Otcovu lásku, nemusím sa ani porovnávať, ani povyšovať či ponižovať. Prosto som milovaný – a z tejto Lásky môžem rozdávať a slúžiť, vedomý si, že som Boží. A keďže nie som lepší ako ktokoľvek iný, nepotrebujem súdiť nikoho.
Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 18,10-11)
Bože, pomôž mi, aby som nebol na pohoršenie, teda aby sa pre môj zlý príklad niekto neodvrátil od teba. Prosím, pomáhaj mi ľudí neposudzovať, ale ospravedlňovať.