Obrad umývania nôh počas liturgie Veľkého štvrtka patrí k momentom, ktoré dokážu prekvapiť. Nie preto, že by bol neznámy, ale preto, že v ňom narážame na paradox. Ježiš, ktorý si kľakne a dotkne sa prachu, blata, špiny, urobí gesto, ktoré v dobovom kontexte patrilo len tým najnižším otrokom. A práve týmto gestom sa začína jeho posledná večera.
Zvykneme ho vnímať ako znak pokory a služby. A právom. No toto gesto nás vedie ešte hlbšie. Prach na nohách nie je len symbolom spoločensky nízkeho postavenia, ale aj obrazom našej každodennej únavy, slabosti a viny. Umývanie nôh nie je očistením od hriechu v tom veľkom, dramatickom zmysle slova. Skôr ide o každodenný prach, ktorý sa nalepí na človeka bez toho, aby si to uvedomil.
Kto je pokrstený, verí, teda žije svoj vzťah s Bohom. Ale žije aj vo svete. Hnevá sa, závidí, cíti sa urazený, pohŕda, stáva sa ľahostajným. Nie vždy zlomyseľne. Jednoducho sa na ceste životom zašpiní. Tak ako sa zašpinia nohy človeka, ktorý prejde niekoľko ulíc. A práve toto berie Ježiš vážne.
Kľačí pred človekom nie preto, že ten je dokonale pripravený, ale práve preto, že potrebuje očistu. Nie celý kúpeľ, len tieto nohy. Túto hádku, zranenie, nevyslovenú výčitku, smútok, ktorý sa zmenil na tvrdosť.
Ježiš kľačí pred každým z nás a berie do rúk našu konkrétnu ľudskosť. Nie len tú reprezentatívnu, slávnostnú, sviatočnú. Ale tú, ktorá zapácha potom a všedným životom. Umyje. Neodsúdi. A znova sa usadí za stôl.
Veľký štvrtok je sviatkom Eucharistie, ale rovnako je aj sviatkom odpustenia. Nie vo forme moralizovania, ale pozvania: Nechaj sa umyť. Nezatváraj sa. Nehraj sa na silného. Nechaj sa očistiť, aj keď sa ti to zdá nevhodné. Možno až ponižujúce. Lebo ak sa nepriznáme k svojej slabosti, ak si nenecháme umyť nohy, začneme si zvykať na prach. A prach, ktorý ostáva, stvrdne. Stane sa brnením, múrom.
V umývaní nôh je ešte jedna výzva: Ježiš nás pozýva, aby sme robili to isté. Nie ako divadlo, ale ako vnútorný postoj. Odpúšťať druhým, umývať ich zranenia, neprehliadať ich slabosť, ale ju niesť spolu, starať sa o ňu. Nie ponižovať, ale skláňať sa. Tak, ako to robí Boh. Aj v liturgii, aj v každodennom živote.
Veľký štvrtok teda nie je len pamiatkou na Poslednú večeru. Je to pozvanie ku každodennému eucharistickému životu, v ktorom sa odpúšťa, zmieruje, znova začína. Kde sa ľudia nehanbia byť služobníkmi. Kde sa prach neignoruje, ale umýva. Kde Boh nie je ďaleko, ale kľačí pri našich nohách.
