Nikdy nezabudnem na svedectvo pani Marty, mamičky jedného z bratislavských kňazov, dlhoročnej lekárky. Keď sa jej v 70. rokoch ako rádiologičke malo narodiť prvé dieťa, zažila si strašenie i varovania, že môže mať postihnutého syna či dcéru. Predsa len, pracovať s rtg žiarením v minulosti nebolo bezpečné; a ešte aj dnes, napriek pokroku medicíny, to má svoje riziká. Ale ona, vyzbrojená obrovskou dôverou v Boha, urobila pred narodením dieťaťa čosi nezvyčajné.
Povedala o tom: „Išla som do Dómu svätého Martina v Bratislave a tam som dala Pánovi sľub: ‚Pane, ja ti to dieťa vychovám, len nech je zdravé!‘“ Chlapec rástol a ona medzitým na svoju prosbu vyslovenú v Dóme zabudla. Keď syn dospieval, rysovalo sa, že pôjde v jej šľapajach a podá si prihlášku na štúdium medicíny. Bola o tom skalopevne presvedčená. Prekvapil ju. Keď už čakala v schránke list – odpoveď z lekárskej fakulty, priznal sa, že on si – bez jej vedomia – predsa len poslal žiadosť na teologickú fakultu.
A vtedy sa jej v pamäti oživila scéna, ako tehotná kráča k Dómu a odrieka Bohu zvláštnu, ale úprimnú prosbu. A potom si v duchu pripomenula aj tie situácie, keď jediného synčeka (keďže s manželom už viac detí mať nemohli) brávala ešte ako dieťa do kostolíka a učila ho, ako zopínať ručičky k modlitbe. Pán ju vzal vážne: jej syn je už desaťročia dobrým kňazom a morálnym teológom, zároveň vyučuje bohoslovcov – budúcich kňazov.
Nuž, nevyspytateľné sú cesty Božie! Matky kňazov – to je jedinečná kapitola rôznych osudov a nezvyčajných príbehov o Bohu a jeho cestách. plne potvrdzujúcich slová proroka Izaiáša: „Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“ (Iz 55,9).
32 rokov plnila sľub
„Nemôžeme pochopiť Stepinaca a jeho heroický život, ak nepoznáme jeho matku,“ povedal o blahoslavenom mučeníkovi kardinálovi Alojzovi Stepinacovi (1898 – 1960) záhrebský arcibiskup kardinál Franjo Kuharić (1919 – 2002). Barbara Stepinacová vychovala deväť detí.
Pri krste syna Alojza v kostole Bohu sľúbila, že sa bude do konca života denne modliť a trikrát týždenne postiť o chlebe a vode, aby sa jej syn stal kňazom. A 32 rokov plnila sľub, o ktorom okrem miestneho kňaza nik netušil. Keď syn Alojz slúžil svoju primičnú omšu, miestny farár jeho matke povedal: „Barbara, teraz sa už konečne môžeš prestať postiť,“ načo ona zareagovala: „Teraz sa budem modliť a postiť ešte viac, aby sa môj syn stal svätým kňazom.“
Matka ho sprevádzala modlitbami, aj keď bol vysvätený za biskupa, zatknutý, odsúdený na šestnásť rokov väzenia a nútených prác. Po prepustení prežil ešte deväť rokov v domácom väzení, strážilo ho tridsať mužov. Neskôr vysvitlo, že modlitbami ho podporovala aj Mária Bordoni, zakladateľka Inštitútu Mater Dei, ktorá cez dar bilokácie prinášala útechu nespravodlivo väzneným a trpiacim v krajinách komunistického bloku.
Vyprosené aj vyobetované povolanie
Ako je známe, k spovednici svätého Jána Máriu Vianneya prichádzali zástupy ľudí a vytvárali tam rady aj na niekoľko dní. O jeho prorockej intuícii hovorilo celé Francúzsko. Láska k sviatostiam a modlitbe i pokániu z neho doslova sršala. Oddanosť voči Cirkvi uňho pramenila ešte z prvých rokov života a so slzami v očiach netajil, že za to vďačí svojej matke: „Cnosť matky sa preliala z jej srdca do sŕdc detí,“ vyriekol. Mária Vianneyová, rodená Béluzeová, bola obyčajná sedliačka, ale aj hlboko zbožná žena. Hoci nikdy neštudovala, bola obdarená bystrosťou úsudku a hlbokou múdrosťou. Jej manžel Matúš bol, naopak, tvrdohlavec, hoci veľmi pracovitý a veľkodušný. Ako píše Wendy Leifeldová, rodina, v ktorej uzrel svetlo sveta Ján, neskorší patrón kňazov, bola známa pohostinnosťou: deduško Pierre Vianney otváral každý večer svoj dom žobrákom a usádzal ich k stolu. Jánova matka často obšívala šatstvo chudobným. S manželom vychovala sedem detí. Všetky zasvätili Panne Márii ešte skôr, než sa narodili.
Ján prišiel na svet o polnoci 8. mája 1786 a pôrodná babica zvestovala jeho matke, že buď bude veľkým svätcom, alebo veľkým hriešnikom. Matka tajne sľúbila, že ho ako druhorodeného zasvätí Pánovmu oltáru, a preto ho nazývala Ján Krstiteľ Mária. Práve v rodine, z ktorej pochádzal, sa učil chápať tajomstvo Božej lásky voči ľuďom. Životopisci píšu, že matka Vianneyová hovorila s deťmi o viere neustále a každý deň sa snažila byť na svätej omši. Vysvetľovala Jánovi, čo kňaz pri oltári robí.
Rodina žila v ťažkej dobe osvietenstva a „kráľovstva hrôzy“ pre všetkých katolíkov. Francúzska revolúcia ničila Cirkev v krajine galského kohúta. Kostoly zostávali zavreté, keďže mnohí kňazi nechceli prisahať vernosť republike.
Každý, kto ukrýval kňaza, bol deportovaný. A kto udal toho, kto pomáhal kňazom, dostal tučnú odmenu. Všetky náboženské predmety boli ukrývané, lebo ich majiteľom hrozilo väzenie. Každý večer rodina budúceho svätca riskovala, že ju niekto odhalí, keď pozývali chudobných nocľažníkov k spoločnej modlitbe po večeri.
Ján túžil stať sa kňazom, ale ako sedemnásťročný vykazoval vzdelanosť iba desaťročného. Nepoznal latinčinu, ktorá bola nutná pre vstup do seminára. Keď sa so svojou túžbou zveril matke, objala ho a plakala od radosti. Ale otec nechcel o kňazstve ani počuť. Matka sa ho snažila presvedčiť, ale márne. Keď potom Jána odviedli na vojenskú službu, veľmi skoro ťažko ochorel.
Matka naliehala na ošetrujúce sestry, aby jej dovolili starať sa o syna, ale odmietli ju. Ján zostal v nemocnici šesť týždňov. A keď z nej odchádzal, bol znovu povolaný vrátiť sa k svojej vojenskej jednotke. Počas cesty však dostal horúčku, a tak dal na rady jedného zbeha a vyše roka sa skrýval. Dobrá vdova pani Fayotová doručila jeho list rodičom. Matka bola dojatá. Istý starý učiteľ ju utešoval: „Netrápte sa kvôli svojmu synovi. Nebude nikdy vojakom, lebo je predurčený ku kňazstvu.“
Pre Jánovo dezertérstvo rodinu prenasledovali. Až keď prišla amnestia pri príležitosti Napoleonovej svadby, bol Ján slobodný a mohol sa vrátiť domov. Matku však už našiel na smrteľnej posteli. Ešte sa stihla tešiť z jeho pobytu doma, ale iba dva týždne. Keď zomierala, vymohla od manžela sľub, že nikdy nebude brániť synovi v kňazskej ceste. A on to dodržal. Jánova matka skonala na rovnakom lôžku, na ktorom porodila svoje deti – pod obrazom Panny Márie.
Celý život si tento kňaz svätého života uchovával v duši živú spomienku na ňu, neraz bol dojatý k slzám, keď sa v duchu vracal k svojej matke. Raz sa priznal grófke Garetsovej, že odchodom matky na večnosť stratil svoj vzťah k pozemským veciam. „Hovoriť s deťmi o Bohu bolo pre ňu rovnako prirodzené ako dýchanie. Od nej sa môžeme učiť pokore a prirodzenosti, s akou dokázala deťom odovzdávať svoju skúsenosť s Bohom,“ pripomína nám autobiografka Wendy Leifeldová.
Perla medzi pohanmi
Svätý Augustín, ktorý o sebe prehlásil, že pred obrátením nebolo hriechu, ktorý by nespáchal, o svojej matke Monike povedal: „Otcovi slúžila ako pánovi… A prinášala ti ovocie trpezlivosti, len aby aj jeho tebe získala… Nikdy mu nič nevyčítala. Ako manželka chcela mu predstaviť Krista, ako odpúšťa, zabúda a nesmierne miluje. Pritom sa vrúcne modlila za jeho obrátenie a prosila o milosť, aby stál raz vedľa nej ako kresťan katolík. Bola to odvážnosť vzhľadom na takého neviazaného pohana! Čoho však nie je schopná láska?“
Vzťah Augustína k jeho matke – to je jedna z najkrajších kapitol v dejinách Cirkvi a dodnes v mnohom inšpirácia aj pre súčasné ženy. Vyšla o tom pozoruhodná kniha Moja matka Monika (Dobrá kniha, Trnava 1996). Ukazuje krásu ženských čností, v ktorých jeho matka vynikala, napríklad aj pokiaľ išlo o zatvrdilého manžela alebo svokru.
Augustín zaznamenal: „Svoju svokru, ktorú na začiatku podpichovali proti nej slúžky zlomyseľným žalovaním, si získala svojou poslušnosťou, trpezlivosťou a znášanlivosťou tak, že svokra sama prezradila svojmu synovi klebetnice, ktoré kazili domáci pokoj medzi ňou a nevestou, ba žiadala ich aj potrestať… Aj tú veľkú prednosť, Boh môj a moje milosrdenstvo, daroval si svojej služobnici, ktorá ma vo svojom lone nosila, že kde len mohla, všade tíšila rozpory a zvady.“
Augustín mal do konca života pred očami duchovnosť i vzácne vlastnosti svojej matky, ktorá podľa jeho slov o nikom nedovolila hovoriť zle. „Už mala získaného manžela, ktorý prijal svätý krst, už mala získanú svokru, ale ja som bol ešte ďaleko od Boha, ja, jej syn Augustín,“ pokračuje, „oddal som sa bludárom manichejcom. Oslnila ma sláva a úspech v štúdiách a zamestnaní a stiahol ma neviazaný život.
Matka chodila dvakrát denne do chrámu sa modliť. Denne bola na svätej omši. Bol som katechumen, ale pokrstiť som sa nedal. Oddal som sa aj neviazanému životu. Matka pre moju priazeň k bludárom nechcela so mnou ani jesť pri jednom stole, ani bývať pod jednou strechou. Skúšala to všelijako. Kade chodila, tade sa modlila a ronila slzy pre mňa.“
No a vo svojich Vyznaniach priznáva, že milosť viery vďaka svojej matke získal v Miláne: „Tu jej slzy našli ozvenu. Tu na mňa čakala milosť. (…) Moja matka ma tu pokrstila vodou svojich očí – slzami.“ Svätá Monika nechýbala ani pri krste svojho syna.
„Vyslyšal si ju, nepohrdol si jej slzami… Verím bez akejkoľvek neistoty a potvrdzujem, že pre tvoje modlitby, matka, Boh mi dal úmysel nepredkladať, nechcieť, nemyslieť a nemilovať nič iné než dosiahnutie pravdy, “čítame uňho ďalej. Ďalej dodáva: „Veľké vzkriesenie, keď som sa stal kňazom, to už videla dokonalejšie v nebi.“
Aj pre dnešnú dobu je poučné, na čom svätej Monike záležalo po jej skone najviac: „Keď sa blížil deň jej smrti, nemyslela na to, aby jej telo bolo slávnostne pochované alebo namastené drahými masťami… Len o to prosila, aby sme spomínali na ňu pri oltári, ktorému tak slúžila, že nevynechala ani jedného dňa. Vedela, že na oltári sa koná svätá Obeta… K tomuto tajomstvu nášho vykúpenia tvoja služobnica pripútala svoju dušu putom viery.“
Svätá Monika, ktorá sa takmer dvadsať rokov modlila, neraz so slzami, za obrátenie svojho zblúdilého syna, vymodlila a vyobetovala nielen kňaza, ale aj biskupa, ba učiteľa Cirkvi, dodnes je vzorom pre všetky matky najmä pre svoju vytrvalosť, oddanosť Bohu a bezhraničnú lásku.
Pápež o Matke všetkých kňazov
Pápež Benedikt XVI. v Roku kňazov (19. jún 2009 – 11. jún 2010) pripomenul, čo zostáva stále platné a rovnako aktuálne aj dnes: „Svojím stotožnením sa s Ježišom a sviatostným pripodobnením sa Ježišovi, Božiemu a Máriinmu Synovi, sa každý kňaz skutočne môže a má cítiť ako milovaný syn tejto najvznešenejšej a najpokornejšej Matky.
Druhý vatikánsky koncil vyzýva všetkých kňazov, aby hľadeli na Máriu ako na dokonalý vzor vlastného života, vzývali ju ako ‚Matku najvyššieho a večného Kňaza, Kráľovnú apoštolov, ochrankyňu ich kňazskej služby. Nech si ju kňazi,‘ pokračuje koncil, ‚ctia a milujú, preukazujú jej synovsky oddanú nábožnú úctu.‘ (porov. Presbyterorum ordinis, 18).
Drahí bratia a sestry, modlime sa, aby Mária pomohla všetkým kňazom vo všetkých problémoch dnešného sveta podobať sa obrazu jej Syna Ježiša a stať sa rozdávateľmi neoceniteľného pokladu jeho lásky Dobrého pastiera.“